Nechcená princezná

XXVIII.

Ticho som sedela na svojom mieste a počúvala výklad učiteľky o tom, aká sme neschopná trieda. Už zasa. Chcela som aby pri mne Chris nesedel, ale on trval na tom, že mi bude vo všetkom pomáhať, pretože máme triedu na poschodí. Akoby sa včera naozaj nič nestalo. Čo to do neho vošlo?

Zložil mi vozík a pomohol mi vyjsť hore, ale nerozprávame sa. Teda aspoň ja s ním nie. Kedysi sme naším šeptom vyrušovali učiteľov. Dnes na nás všetci prekvapene zízali, akoby sme spadli z Marsu.

„Veronica, už sa nehnevaj! Prosím. Ja ťa potrebujem, pretože ťa milujem," šepkal nenápadne akoby ho nemal nik počuť.

„Buď už ticho!" zahriakla som ho a snažila sa sústrediť na učiteľkin monológ.

„Veronica," zatiahol detským hlasom.

„Christopher! Už mi daj svätý pokoj!"

„Slečna Riddle, chcete sa s nami podeliť o svoje dôležité poznámky?" vyzvala ma učiteľka.

„Určite nie. Všetky sú príliš osobné," odsekla som.

Učiteľka pokračovala vo výklade, no Christopher mi stále nechcel dať pokoj.

Doriti, mala som jej povedať, že mi Chris nedá pokoj, pomyslela som si nahnevaná na samú seba.

Štuchal do môjho predlaktia prstom a uprene hľadel na svoj cieľ.

Chcela som mu jednu vylepiť. Teraz mi v tom už nič nebráni.

„Ver! Ver! Ver! Ver! Ver! Ver!" opakoval stále dookola čím si chcel vydobyť moju pozornosť.

„Black!" upozornila ho tá harpia za katedrou.

Zazvonilo na koniec hodiny a ja som sa snažila vyjsť z triedy.

„Počkaj! Pomôžem ti!" kričal na mňa.

Poď, poď, poď! poháňala som sa v duchu a vyšla som na chodbu. Tlačila som kolesá dopredu a zabočila som do dievčenských záchodov.

Zasmiala som sa, keď zastal pred zakázanou pôdou.

„Ty si ale rýchla," vydýchol zadychčane.

„Pa pa!" zamávala som mu, ale on urobil niečo, čo som nečakala. To, čo by nečakal asi nikto. Prekvapene som cúvala dozadu až kým som nenarazila do steny.

Prešiel dverami a hrdo sa usmial. Nemal dôvod sa usmievať. Práve tú hrdosť stratil.

„Si psychopat. To ani na toaletu nemôžem ísť sama? A ešte jedna vec: Zabudol si na to, čo sa predvčerom stalo?" zháčila som sa.

„Jemine, prepáč," povedal so smiechom a cúvol na chodbu. „To čo si dnes urobila ti nezabudnem, princezná," odvetil nepriamo na moju otázku.

Zhrozene som sa postavila a otvorila dvere do kabínky.

„Ale ja o tvoju pozornosť už nestojím," zamračila som sa a vošla dnu. Posadila som sa a pohľadom terorizovala biele dvere. Chcela som od neho len odísť. Bola som ticho.

Z vedľajšej kabínky sa ozvalo šušťanie balíčka vreckoviek. Osoba sa prezradila a Chris ma prúser. Ale to mňa už predsa netrápi, nie?

Nadýchla som sa a s trasľavými nohami som sa postavila. Rukou som sa zaprela do dverí a druhou stlačila kľučku.

Narazená noha ma už prestávala bolieť, no aj tak nechápem, ako sa mi podarilo zakopnúť o obyčajný pokosený trávnik.

Vyšla som von a posadila sa na vozík, ktorého sa už čoskoro zbavím, ale ešte skôr sa zbavím bolesti v pravej narazenej nohe.