Nechcená princezná

XIX.

Flashback

Jednoducho som tušila, že prišiel ten čas, kedy to treba všetko zapečatiť. Kedy mu všetko opätovať. Poďakovať sa mu za všetko, čo pre mňa dokázal urobiť a čoho sa dokázal vzdať len a len kvôli mne.

Postavila som sa na špičky. Až teraz som si uvedomila, o koľko je odo mňa vyšší. Najprv som mu neprítomne hľadela do očí a rozmýšľala, či to naozaj urobiť. Či je ten správny čas. Srdce sa mi rozbúchalo o stošesť a dýchala som rýchlejšie.

Jemne som sa mu prilepila na pery. Poznáte ten pocit, keď sa vám v bruchu rozletia motýle. Šteklí to takým príjemným spôsobom.

On si ma k sebe pritiahol bližšie s prekvapením v očiach, ktoré následne s hanbou zatvoril, a opatrne ma pobozkal. Tak opatrne, ako by som bola krehkou bábkou z porcelánu. Ovládlo ma naraz toľko pocitov, až som tomu nedokázala poriadne uveriť. Chcela som ešte jeden bozk. Som si istá, že by ich bolo aj viac. Ale keďže to všetko pokazil môj spitý otec, z ktorého mi bolo, v tomto momente do smiechu, nebolo možné splniť moje nemé želanie. Dívala som sa na neho. Na jeho zatvorené oči. Vnímala to ako rýchlo dýchal.

„Vypadni, ty malý fagan! Mojej dcéry sa už nedotkneš."

Och oci, kiežby si mal aspoň v tomto pravdu. Nemusela by som sa toľko trápiť. S psychopatickým smiechom som sa rozbehla hore schodmi a okamžite sa zamkla v izbe tak ako mi Chris nakázal. Som si istá, že by mi vrazil, keby som sa nezamkla. Teraz si zažijem poriadne peklo. No stálo to za to.

End of flashback

„Veronica, otvor tie poondiate dvere!" kričal môj otec, no mne k ignorácii dopomohla hlasná hudba zo slúchadiel.

Ležala som na postele a spievala si každú pesničku, ktorá sa náhodne spustila.

Schúlila som sa do klbka a vydýchla som teplú zmes oxidu uhličitého a pary, ktorá sa usadila na mojom studenom okne. Hľadela som cez neho na zamračenú oblohu. Sivé husté mračná vždy zvestovali poriadny lejak.

Zívla som a zatvorila oči. Už asi nebudem schopná rozmýšľať nad ničím iným než nad tým bozkom. Objala som si kolená a zhlboka sa nadýchla.

„Veronica Zoe Riddle! Nepraj si ma! Keď vyjdeš, tak uvidíš!"

Vybrala som si slúchadlá z uší.

„Pokojne ťa môžem nahlásiť na políciu!" zakričala som ako odpoveď a počúvala slabý rytmus hudby, ktorá sa drala von zo slúchadiel.

Môj telefón sa zrazu rozsvietil a začal vibrovať. Mama. Posadila som sa.

No konečne! zajasala som v duchu.

Zdvihla som s jednoduchým pozdravom: „Ahoj!"

„Ahoj, miláčik. Ako sa máš? Ako sa má otec?" ozvalo sa z telefónu. V pozadí znela akási relaxačná hudba. Možno je v kaviarni.

„Otec sa má zjavne výborne," zavrčala som. Zostala ticho zaskočená mojou rýchlou zmenou nálady.

„Ja sa nemám až tak dobre ako on," dodala som nahnevane.

„Ach, to je mi ľúto. Čo sa stalo?"

„Ty sa pýtaš čo sa stalo? Veľmi dobre to vieš! Neznášam ťa za to! Prečo si ho sem zavolala? Prežila by som aj bez neho! Nemusel sem chodiť až z New Yorku! Mal ostať tam a tam si aj mohol vypiť!"

„Veronica, musela som to urobiť. Nemám dobrý pocit z toho, že si sama doma."

„A to že som doma s opitým psychopatom sa ti zdá v poriadku?"