Nechcená princezná

XXXV.

„Chceš mi povedať, že Taylor a náš Dominic sa dali dokopy?" ozýval sa z telefónu Chrisov rozrušený hlas.

„Hej," odvetila som, naopak od neho, nezaujato.

„To znamená, že nám už dá Dominic konečne pokoj, láska," povedal natešene. „Napadlo ťa to, čo mňa?" dodal s nádejou.

„Rozhodne nie," odvetila som mierne vydesene a prikryla sa dekou. Pohľad mi padol na otvorenú knihu hodenú vedľa mňa na posteli.

„Pôjdeme na pizzu?" opýtal sa zvedavo.

„Jasné. Po Vianociach."

„Teraz!"

„Nebude nič otvorené," podotkla som krutosť nášho sveta. Nič! Veď pizzéria je to najúžasnejšie miesto pod slnkom.

„Lenže ja poznám veľmi seriózny podnik, tak sa pekne obleč a o chvíľu si po teba prídem, princezná. Hoc by som ťa mal niesť na rukách ako nevestu."

„Jedine mŕtvu!"

„Spolupracuj trošku! Buď romantická! Nemajú náhodou dievčatá rady romantiku?"

„Majú. Ale ja k ich rase nepatrím," zasmiala som sa.

„Dobre. Prídem po teba tak za pol hodiny!" oznámil mi.

Povzdychla som si a neveriacky pokrútila hlavou, čím sa pár pramienkov mojich vlasov uvoľnilo z copu.

„Ľúbim ťa, Ver!"

„Ja teba nie!" zasmiala som sa znova.

„Aj tvoj smiech. Smeješ sa ako mŕtvy zmutovaný a psychicky narušený pes, ale stále sa to dá zniesť. Pozri sa z okna!"

Mal pravdu. Môj smiech je počudovaniahodný.

Roztiahla som žalúzie a pozrela do okna naproti. S úsmevom od ucha k uchu mi zakýval.

„Si šialený!"

„Aj ty!" povedal a konečne ukončil hovor.

V tom okamihu som sa už hrabala vo svojom poloprázdnom šatníku. Nikdy som nechcela veľa oblečenia, ale mama si asi myslela opak, keď mi zariaďovala izbu. Polovicu šatníka používam ako knižnicu.

„Prečo nemôže byť ako ostatní? Prečo nemôže znudene písať správy cez najznámejšiu sociálnu sieť na svete?" pýtala som sa sama seba zúrivo. Nevybral si práve vhodný čas. Pochybujem, že tri dni pred Vianocami nájde nejakú otvorenú pizzériu. Alebo aspoň kaviareň, či čajovňu.

Keď som konečne našla niečo normálne, upratala som tú zvyšnú kopu oblečenia, ktorá doteraz ležala na zemi a ponáhľala som sa obliecť. Obzrela som sa v zrkadle, ktoré bolo doslova nalepené na jednu zo skríň a usmiala sa na svoj odraz. Musí byť spokojný. Aspoň to nie sú džínsy. No myslím si, že jediné kokteilové šaty s jednoduchým strihom, ktoré mám, nie sú veľmi vhodné na zimu.

Pokoj, Ver. To zvládneš. Určite neprechladneš. V živote si bola chorá iba raz. Iba jeden jediný raz. Aj tak nesneží a nie je až taká zima, pomyslela som si povzbudivo, no vzápätí zazvonil zvonček a moja istota opadla.

Vzala som si čierne sako a zišla po schodoch.

„Ahoj, Christopher! Prišiel si za Veronicou?" ozval sa hlas mojej mamy.

„Dobrý večer! Skôr som po ňu prišiel. Mali by sme ísť von," opravil ju. Zastala som na piatom schode zdola, aby som si mohla vypočuť ich rozhovor.