Nechcená princezná

XXV.

17.11.2015 -Túto časť by som rada venovala všetkým, ale hlavne jednej babe, ktorá ma tu neskutočne povzbudzuje a píše komentáre, ktoré mi už lezú hore krkom, ale veľmi si ich vážim. (le každý deň po novej časti len krúti hlavou nad notifikáciami.) :D Ďakujem.

(edit: 20.11.2015 - Prepána, my už máme cez 1000 videní, ľudkovia drahí!!! Wow... Ďakujem veľmi pekne všetkým :333)

Another person's pow

Najhorší deň môjho života na tejto škole sa začína. Zabuchol som dvierka mojej skrinky a pobral sa s taškou na pleci do triedy.

„Chris! Nica!" vykríkol Martin. „Počkaj... kde máš Nicu? Ešte ani raz nechýbala. Všetko ju bolí?" opýtal sa s pripečeným úsmevom.

„Daj pokoj," zavrčal som a posadil sa do zadnej lavice, kde sedávam s Ver.

„Začiatok týždňa a ty to začínaš tak nevrlo?" opýtal sa Martin.

„Ty si začal sprostosťami," sykol som a položil hlavu na lavicu.

„No tak prepáč, že váš vzťah v mojich myšlienkach posúvam na vyššie miesta," zasmial sa.

„Leží v nemocnici so zlomenou nohou," odvetil som otrávene a vybral si učebnice na španielčinu.

„To je mi ľúto," povedal sklamane, čo určite iba hral, a potom odišiel.

Na hodinu španielčiny Martin odišiel preč na svoj cudzí jazyk, už si nepamätám, čo to bolo. Prisadol si ku mne Ashton a povzbudivo sa usmieval celý deň, počas ktorého sedel pri mne a robil mi psychickú oporu. Aspoň nejaký kamárat. A Dominic tiež. Sedel pred nami, ako vždy a rozprával sa so mnou tak, ako to nevie ani Ver. Tak, že som mu vyklopil asi všetko zo soboty.

„Nie že sa niečím nakazíš, keď všade lezieš," zasmial sa Ashton bláznivo a ja som sa tiež usmial. „Neber to v úchylnom zmysle slova, dobre?" dodal o čosi vážnejšie.

Na to, že patrí k elite, je Ashton super chalan.

-...-...-...-...-...-

Konečne zazvonilo na koniec poslednej hodiny a ja som si vydýchol. Keby som mal dnes ešte jednu hodinu, asi by som to neprežil. Prečo? Nuž, pretože človeku sedem hodín v pondelok, stačí no nie? Viac by ich ani nik nechcel v tento hrozný deň, ktorým sa začína škola po víkende.

„Christopher!" zapišťal mne len trochu známy hlások a už ma ktosi ťahal preč.

Snažil som sa pokračovať vo svojej stanovej trase, ale asi by som niekomu ublížil, keby som sa pohol strmhlavo vpred.

„Christopher," vydýchla tá namyslená kráľovná školy (...uch, ako sa to len volala?) Lesie a oprela ma o stenu. Vydesene som sa obzrel, ale bezúspešne som hľadal živú dušu na pustej chodbe, ktorá by mi pomohla. Ani večne upratujúcu upratovačku som tu v tomto momente nevidel. Všetci sa proti mne spikli?

„Á-á-áno?" zakoktal som vystrašeným hlasom. Tisla sa ku mne ako syr na cestoviny.

„Už dlho ti chcem niečo povedať, drahý Christopher."

„Čo si pila?" opýtal som sa rozpačito a chcel som zmeniť tému. Nech ide do čerta. O tomto sa hádala s Veronicou?

„Ešte stále nedokážem pochopiť, ako môže človek ako ty chodiť s takou hlúpou škaredou, a hlavne, hnusnou kravou," povedala tak sladko, až som jej slovám skoro uveril.

Naklonila sa k môjmu uchu. Myslel som si, že má v pláne šepkať, ale to, čo urobila, som vôbec nečakal.

Provokatívne ma uhryzla do ucha, čo spôsobilo nežiaduce následky v mojich nohaviciach.