Nechcená princezná

XVIII.

Another person's pow

Znova sa opieram opieram o stenu a hľadím na ňu. Pripadám si ako psychopat. Mám pocit, že na ňu musím stále dozerať inak sa stane niečo hrozné. Niečo, čo budem ešte ľutovať.

Naozaj s tým budem musieť ísť za psychológom. Alebo až psychiatrom. Som na dne. Určite to bude tak.

Posadil som sa na písací stôl a nenápadne pokukoval po Ver. Asi nie tak nenápadne, pretože čoskoro zachytila môj pohľad a bolestne sa usmiala.

Čo sa jej stalo? vŕtalo mi hlavou. Snáď jej zasa niečo jej otec neurobil. Zistil, že som tam bol?

Vystrašene som na seba hodil bundu a zbehol rýchlo po schodoch do chodby a z chodby do predsiene, kde som si rýchlo obul botasky a odišiel z domu.

Prebehol som cez cestu a v rýchlosti stlačil tlačidlo na zvončeku pri vchodových dverách oranžového domu.

V zámku sa pretočil kľúč a mne sa rozbúchalo srdce.

„Čo chceš?" zavrčal akýsi mrzutý chlap, z ktorého neskutočne tiahol alkohol. Pravdepodobne jej otec.

„Dobrý deň. Som Christopher. Mohol by som si pohovoriť s Veronicou, prosím?"

„Počkaj, to ty si ten parchant, ktorý chrápe s mojou dcérou?"

Otvoril som ústa dokorán.

„Čože? Pane, nikto nechrápe s vašou dcérou. Som si tým istý." Rozosmial som sa.

„Ale ja si tým istý nie som, tak môžeš odísť! Opovážiš sa ešte niekedy zazvoniť do tohto domu!" zamľaskal nechutne.

„Potrebujem s ňou súrne hovoriť," povedal som nahnevane a buchol päsťou do zárubne otvorených dverí.

„Chris?" ozvalo sa ticho za tým nechutným pánom.

„Nica, vypadni do svojej izby!"

Nepáči sa mi ako s ňou rozpráva. Najradšej by som mu jednu vrazil. A už na to nemá právo, nie? Už nie je jej zákonným zástupcom, nie? Myslím, že mi Veronica hovorila o tom, ako ho toho jej mama zbavila.

„Nebudeš mi hovoriť, čo mám a čo nie, oco. Prečo ho nenecháš rozprávať? Sme v Amerike," povedala urazene, no stále ticho.

Jej otec bez slova odišiel. Asi zistil, že nemá zmysel sa tu hádať s Veronicou. Tú by neprehádal.

Vošiel som do širokej chodby a objal ju.

„Vieš ako som sa o teba bál?" precedil som pomedzi zuby a na chvíľu ju od seba odtisol. Pozrel som sa na jej tvár a zdesene jej chytil tvár do dlaní.

Sykla od bolesti. Tá modrina zo včera ešte viac zmodrala. K nej pribudla pribudla ešte jedna. Teda monokel. Už zas. Povolil som svoj neohrabaný stisk a ospravedlňujúco sa na ňu pozrel.

„Čo ti ten alkoholik robí? A prečo mu tvoja mama dovolila prísť sem? Zdala sa mi ako rozumná žena!" povedal som ticho.

„To bude v poriadku, Christopher. Už som si znova zvykla," povedala úprimne a objala ma.

„Kedy sa vráti tvoja mama?" opýtal som sa zamyslene a nahnevane sa pozrel na rodinné foto, ktoré viselo na stene.

„Zajtra."

„Zbaľ sa!" prikázal som tvrdšie než som plánoval.

„Ty chceš aby ma zabil, že?" opýtala sa s ľahkým úsmevom.