Nechcená princezná

XLI.

Ozvalo sa naliahavé klopanie na zárubňu.

Otvorila som jedno oko. Christopher spal vedľa mňa. Štuchla som do neho prstom.

„Mmm?" ozval sa mrzuto a otvoril oči. Mierne vydesene sa vydriapal do sedu.

„Neruším?"

Ten hlas som spoznala až po pár sekundách. Otvorila som obe oči a vydesene som stískala prikrývku.

„Rozhodne nie, mami," povedal Christopher rozospato.

„Nie? Naozaj? A čo to má znamenať? My si vyjdeme na nákupy a ty už stihneš pretiahnuť svoju susedu?" Znela dosť nahnevane.

Začala som sa ticho smiať. Divím sa niektorým dospelým, že tak dokážu pred svojimi deťmi rozprávať.

„My sme spolu nespali! Teda spali, ale nie v tom druhom zmysle slove," povedal ešte stále rozrušene.

Nehovoril náhodou, že išli na tri dni do New Yorku? Žeby už prešli tri dni? Určite nie.

„To vidím. Preto si teda bez trička? Snáď ste aspoň použili ochranu," zamračila sa.

Chris kopol do mojej nohy, pretože som sa začala smiať ešte väčšmi. Tá ženská je predsa úplný blázon.

„A tebe je čo smiešne?" osopila sa tento krát na mňa.

„Nič, madam. Naozaj nič," povedala som a posadila sa. To som vybuchla do ešte búrlivejšieho smiechu.

Natasha spýtavo hľadela raz na mňa a raz na Christophera.

„Ty si nepodarený syn, Christopher. Nechám ako ty môžeš byť moje dieťa," pokrútila hlavou. To Chrisa zjavne nabudilo, pretože pod dekou šmátral po mojej ruke. Ja som tú jeho našla skôr a povzbudivo ju stisla.

„Nebude to tým, že nie som tvoje dieťa?" opýtal sa mierne nahnevane.

„Ale čo to... Christopher, nevymýšľaj si miláčik. A teraz by si mi mohol vysvetliť ako sa táto tu dostala do tvojej postele," snažila sa odvrátiť pozornosť od tejto nežiadúcej témy. Medzitým si sadla na okraj postele.

„Alebo by si nám ty mohla vysvetliť niečo iné. Som adoptovaný?" Sršala z neho zlosť. Zjavne až teraz sa mu podarilo nabrať odvahu na túto zásadnú otázku. „A ak by si chcela vedieť, tak táto tu má aj svoje meno!"

„Kto ti také niečo nahovoril, miláčik? Deväť mesiacov som ťa nosila v bruchu! Kde si k takému niečomu prišiel?" opýtala sa a prebodla ma nenávistným pohľadom.

Prebehol mi mráz po chrbte. Určite za toto nedorozumenie obviňuje mňa.

„Mám to z vlastného zdroja... Natasha." To meno akoby vypľuvol od nenávisti.

„To ti nahovorila tá stará čudáčka, že? Ja som vedela, že to nebude dobrý nápad. Je pomätená."

„Bola," zavrčala som nahnevane a zovrela voľnú dlaň v päsť.

„Aká úľava. Už k nej aspoň nemusíme chodiť..." Viditeľne sa jej uľavilo. „A zakazujem ti stretávať sa s touto tu," povedala a pohŕdavo na mňa pozrela.

„Chodíme spolu do školy," povedal s prižmúrenými očami. „Och a chcem aby si niečo vedela. Neznášam ťa!" vykríkol.

Natasha urazene vstala a dala ruky v bok.

„Tak nebudeš chodiť do tej školy. A ak s tým máš problém, tak sa sťažuj Bohu. S potomkami čarodejnice sa neradno zahrávať. Môže ti počarovať, ak to už náhodou neurobila."