Nechcená princezná

XLIII.

Another person's pow

Rýchlo som sa vyzul a vyštartoval do dolnej kúpeľne. Zamkol som sa a posadil sa na práčku. Zívol som. Bol to náročný deň aj keď som spal minimálne tri hodiny s ňou v objatí. Prestali sa mi snívať tie hrozné nočné mory. Iba ona ma dokáže upokojiť. Ja sa jej tak ľahko nevzdám. Natasha si to môže myslieť, ale nemá pravdu. Mňa od nej neodlúči. Milujem ju. Možno som na to ešte 'malý' ale stať sa môže všetko a ja cítim, že ju potrebujem viac než ona mňa, ale to je mi jedno. Ona vie čo chce. Ja som iba zmätený magor v ešte pomätenejšom svete.

„Christopher!"

Objavila ma. Začala búchať na dvere kúpeľne ako zmyslov zbavená. Neznášam ju.

Vytiahol som telefón. Prezeranie fotiek vraj vie upokojiť. Najlepšie sú fotky s Veronicou. Nemám ich veľa. Vraj na žiadnej fotke nevyzerá dobre. Ts, to si len myslí.

„Christopher! Odomkni! Chcem sa s tebou porozprávať," kričala ďalej.

A o čom? O tom, že som adoptovaný a od koho ma máte? Ja to viem. Viem to až príliš dobre. A viem aj to, že mám mladšieho sprostého brata, ktorý ma neznáša za to, že milujem svoju sesternicu. Z tretieho kolena, rád by som podotkol.

Napokon to vzala a prestala vyklopkávať rôzne rytmy na dvere. Na tých pár minút som s nimi aj súcitil, no nemám ich rád odkedy som medzi ne strčil prst. Samozrejme, že som svoj čin dlhé hodiny po tom ľutoval. Neurobil som to naschvál. Omylom.

„Osem mesiacov pred tým, než si sa narodil, sa mi narodila dcérka, Christopher. Trevor a ja sme sa z nej tak tešili," začala smutne zatiaľ čo sa isto opierala chrbtom o dvere. Počul som ako smrká a fuká nos do vreckovky. Trevor bol môj adoptívny otec. Zomrel. „No pár dní na to zomrela. Nikto nevedel, čo sa stalo. Boli sme takí zúfalí a napokon sme našli tvojich rodičov. Nechceli ťa. Naplnila nás nádej. Adoptovali sme si ťa skôr ako si sa narodil. Jedinou podmienkou bolo navštevovať tú starú čarodejnicu," posledné slová vyprskla znechutením. „Aspoň raz ročne. Našťastie čoskoro umrela, ale stihla ti to povedať. A teraz nás kvôli tomu neznášaš. Si nahnevaný na celý svet. Mal by si sa hnevať na svojich biologických rodičov a modliť sa za nás, pretože vďaka nám si neskočil na ulici. Trevor ťa zbožňoval. Dokonca ti nechal aj ten dom v Rusku a polovicu svojich peňazí. Jeho celoživotné úspory. Bol hlúpy. Myslel si, že si ťa udržíme pri sebe. No aj ja som bola hlúpa. Všetci sme boli hlúpi."

„To že sa hneváš na paní Corvusovú, nemusí hneď ovplyvniť moje šťastie. Si hrozná mama," zavrčal som.

„Veronica je tvoja sesternica," vysvetlila mi čo najjemnejšie akoby som to nevedel. A hlavne – akoby som bol malé dieťa, ktoré ničomu nerozumie.

„Z tretieho kolena," dodal som rozzúrene.

„Ako-?" zasekla sa na začiatku vety. Nevedela čo ďalej.

„Proste to viem! Daj mi už pokoj. Asi viem, prečo vám ten váš Boh zobral dcéru. Ste hrozní."

Toto som zjavne prehnal. Stisol telefón v ruke a do očí sa mi hrnuli slzy. To nie je dôvod aby som s ňou nemohol byť. V stredoveku sa to mohlo.

Nepustil som tie horké kvapôčky žiaľu na povrch. Som predsa nejaká tá osoba mužského pohlavia.

„Pochop to, Christopher. Je to čudné, keď spávaš s vlastnou sesternicou," pridala sa Sonja. V jej hlase som zachytil stopy pobavenia.

Vraj ma má rada. Trevor ma mal naozaj rád. Bol to fakt super rodič. Bol síce tvrdý, ale vychoval zo mňa to čo som. Vlastne iba zčasti. Teraz som hlavne padavka, ktorá dokáže iba plakať. Buchol som sa päsťou do nohy.

„Keby to aj ona brala tak ako vy, už by ma dávno odkopla do Ázie," riekol som a zošuchol sa z práčky na zem. Chytil som sa za hlavu. Tí, ktorých som mal rád, sa teraz stavajú proti mne. Dominic, Sonja, Natasha... Aj ju som mal rád. Ashton, Daisy a mnoho ďalších. Tým som slepo veril, no aj tí mi ukázali chrbát a dýku v ruke.

Prečo ma celý svet neznáša.

„Keby to mala v hlave v poriadku, nebol by z teba teraz taký idiot," zvreskla po mne Natasha.

Prečo ju obviňujú, keď ju ani nepoznajú. Neuráčili sa ju spoznať tak ako ja. Páčila sa mi od začiatku. Jasné modré oči a čierne havranie vlasy. Ako oheň a voda. Prirodzená dcéra z rodu Corvus. Krásna a chladná ako ľad na Antarktíde. Vyzerá tak príťažlivo a vždy na mňa tak bude pôsobiť.

Pritiahol som si k sebe kolená a objal ich rukami.

„Prečo si myslíte, že za všetko môže ona?"

„Vari ťa nezatiahla do každej bitkyona? A prečo spala v tvojej posteli, dofrasa? To si nám ešte stále nevysvetlil."

„Nezatiahla. Zatiahol som sa tam sám. A vy nikdy nepochopíte prečo. Ste také sprosté až to bolí," zamrmlal som nahlas. „Nechápem, prečo vám to tak lezie na nervy. Tak spala v mojej posteli, no a čo? Iní ľudia by s tým nemali problém. Jej mame nevadí, keď prídem k nim. Prečo je Anne lepšia ako ty, Natasha? Chceš to vedieť?"

Ticho. Ticho sa vždy bralo ako súhlas.

„Pretože má city. Nemá srdce z kameňa tak ako vy dve," vyriekol som poslednú vetu, ktorú som dnes plánoval povedať a vytiahol som deku zo sušičky a rozložil si ju na zemi.

Majú ešte jednu kúpeľnu. V tomto ohľade je tento dom skvelý. Má dve kúpeľne. Jednu na prízemí a tú ďalšiu na poschodí. Obe sú vybavené rovnako.

Zahasil som svetlo a uložil sa na deku. Bolo mi jedno, že dnes budem spať na kachličkovej studenej dlážke. Položil som telefón vedľa seba a zavrel oči. Chvíľu som pokojne odfukoval a po chvíli sa mi pred očami začali mihať spomienky. Akoby ich niekto prehrával na plátno. Spomienky z dneška. To ako mi Taylor a Dominic tvrdili, že ma Veronica podvádza s chalanom, ktorý brigáduje v zvieracom útulku. Už len tomuto nezmyslu by som veril. Presviedčali ma takým spôsobom, že som to dlho nevydržal a čoskoro som vypustil spŕšku nadávok na ich účet. Je pekné poznať pár slov, ktoré keď vyslovíte, okamžite sa vám uľaví. Myslím, že nadávky sú určené práve na toto.

„Dobrú noc, Veronica," zašepkal som ticho do olivovo zelenej deky a vydýchol si. To ticho. To magické ticho, ktoré sa zajtra vytratí.

Spánok ma vtiahol do svojej okúzľujúcej ríše snov bez divého lapača snov menom Twixie. Môj malý zmutovaný potkan divý z rodu netopierov. Náhrada za moju skutočnú princeznú.

:D Everything is gona be allright. :D Dnes to už dotiahnem dokonca.