Nechcená princezná

VI.

„Daj mi pokoj," vydýchla som do dlaní. Neplakala som. Ani nebudem. Kvôli takému idiotovi naozaj nie. Nezaslúži si moju pozornosť keď sa ku mne takto správa. A zo srandy to určite nehovoril. Druhé šance nedávam. Väčšinou. Schytila som tašku a postavila sa. Učiteľka dnes asi nemieni prísť, tak som sa pobrala preč z laboratória. Keď som sa ocitla na chodbe. Utekala som na toalety. Zatvorila som sa v jednej kabínke a prestala klásť slzám odpor.

Ja naozaj plačem. Aj keď sa to deje, nemohla som tomu najprv uveriť. Až potom som sa rozpamätala a začala si utierať slzy stekajúce po tvári. Ja som blbá. Som blbá, nadávala som si v duchu. Som neschopná precitlivená krava, ktorá vie iba zvdíhať ruku do vzduchu... Vo všetkých zmysloch, plakala som. Počula som ako zazvonilo a radšej som sa snažila utíšiť môj plač, pretože wecká sa o chvíľu začnú plniť babami, ktoré sa budú chcieť namachliť ako nejaké...

Pozrela som sa na šedé dvere a potom som zatvorila oči. To zvládnem, povedala som si pre seba v duchu a otvorila dvere. Všetké prítomné na mňa pozerali buď udivene, alebo posmešne. Napríklad tuto prítomná Lesie na mňa pozerala tak víťazoslávne, až by z toho každý padol na zadok. Okrem mňa. Plakala som kvôli tomu magorovi, ale môžete zabudnúť na ostatné veci. Ja nemienim byť padavka.

„Frajer ťa opustil?" opýtala sa posmešne. Nemienila som jej odpovedať. Opláchla som si tvár ľadovou vodou a obzrela sa v zrkadle. Pozrela som sa do odrazu svojich červených (zelenomodrých) očí. Povzdychla som si. To nijak nezakryjem. Ale aj tak sa to po škole rozšíri rýchlosťou F1. Takže o pár minút to vie každý v tejto budove. Posledný krát som sa obzerala v zrkadle a vypochodovala som na chodbu. S tichým mrmlaním popod nos, som sa pobrala ku svojej skrinke, odkiaľ som si vzala veci na telocvik a pobrala sa do časti školy, kde sú telocvične a šatne.

V šatni som, rozhodne, nebola sama. Všetky moje spolužiačky si už medzi sebou niečo šuškali a chvíľami na mňa hádzali udivené pohľady, zatiaľ čo som sa prezliekala do svojich sivých teplákov a modrého trička s krátkym rukávom. Posledná hodina. Bolo mi z nich do plaču. Do plaču od smiechu, tentokrát. Divím sa, že ich baví ohovárať ma predo mnou.

Len som nad tým neveriacky krútila hlavou a rozhodla sa pobrať sa do telocvične. Ešte som sa pre istotu pozrela na moju tašku. Mám zlé tušenie, že sa niečo stane. Niečo, čo možno budem ľutovať. Zatvorila som za sebou dvere a kráčala dlhou chodbou k tej najmenšej telocvični, kde sme dnes mali mať hodinu. Iba dievčatá, samozrejme. My sme tvorili jednu skupinu a logicky chalani tú druhú. Tak ako na väčšine školách.

Vykračovala som si chodbou, ale to by nebol deň bez nehôd, keby niekto akurát neotvoril dvere na chlapčenskej šatni a neotrepal by mi ich o hlavu.

Nahnevane som sa otočila a kopla do dverí. Nie silno. Nemienim platiť škody na školskom majetku.

„Dobrý!!!" kričal Martin. A vlastne aj všetci ostatní.

„Ty idiot! To ťa doma neučili normálne otvárať dvere," osopila som sa na osobu, ktorá stála vo dverách.

„Prepáč Ver, fakt som nechcel," povedal, chudák, naozaj ospravedlňujúco.

„Bože, ty si taký mäkký, Christopher," poznamenal Dominic a prehrabol si bloňďavé vlasy. Kusla som si do pery. Popravde, Dominic je pekný, ale obaja hráme inú ligu a on ma aj tak nemá rád.

„Veď je to dievča," precedil pomedzi zuby. To sa ma dotklo. Nie som len nejaké dievča. Myslím, že by som sa s ním dokázala aj pobiť. Nie som nežné žieňa, ani namechlená pipka. Som... Nie, nie som mužatka!

„Je to Nica, ty pako. Tá není nič," povedal Ashton. Chalan, ktorého v prvom ročníku nikto nemal rád. Až dokým ostatní nezistili, že jeho rodičia vlastnia továreň a majú veľa prachov. Krutá reality, dámy a páni. Je to rozmaznaný parchant, ktorého má teraz každý rád. Patrí k elite školy.

Christopher vyzeral dosť naštvane. Bála som sa, že niekomu naozaj ublíži. Päste stískal tak, až mu obeleli hánky.

„Chris, upokoj sa," šepla som a vybrala sa znova uličkou k telocvični. Avšak vyľakal ma akýsi divný zvuk, z ktorého sa mi ježili chlpy na zátylku.

Otočila som sa a prizerala sa tomu výjavu. Zakryla som si ústa dlaňou, pretože mi padla sánka.

„Dosť! Okamžite s tým prestaňte. Čo ste rozum potratili, mládež? Nehanbíte sa? A ešte pred dievčaťom!" postavil sa medzi Asha a Christophera ich učiteľ telesnej.

Spadol mi kameň zo srdca. Ale aj tak obom tiekla krv z nosa. Nohy sa mi triasli až sa mi podlamovali. Práve sa za mňa niekto pobil. Pobil sa len kvôli tomu, že ma niekto urazil a urazili aj jeho. Alebo to bolo len kvôli tomu, že urazili jeho? Nemyslím si.

Rozbehla som sa k nemu a hodila sa mu okolo krku. Skutočne som to urobila.

„Si v poriadku?" opýtala som sa ho ustarane a obzrela si jeho nos. Opatrne som sa ho dokla a on zasyčal od bolesti.

„V živote som sa nemal lepšie než teraz," zasmial sa a tiež ma objal. „Nenechám ich predsa, aby urážali moju susedko-opatrovateľko-spolužiačku," dodal po chvíli.

„Už mi to nerob, inak to nabonzujem tvojej mame," povedala som vystrašene a jemne ho buchla po hlave. Aj cez to, že mu krv stále tiekla z nosa.

„Ty ma aj tak nabonzuješ, takže mi to je jedno," zasmial sa znova. Stisla som ho pevnejšie. Cítila som sa asi ako v siedmom nebi.

„Nepusti ma," šepol mi do vlasov.

„Rozplývam sa nad vami, normálne," zavrčal Ashton.

„Aj ja, len potrebujem vedro, pretože sa povraciam," zasmial sa Martin.

Čo tam robia tie baby tak dlho?opýtala som sa sama sebe, keď zazvonilo. Ešte stále som pevne stískala Christophera. Po chvíli som sa však musela pustiť.

„Bolo to len kamarátske objatie," zajachtala som a rozbehla sa k dievčenskej šatni. Posledné, čo som videla, boli jeho oči. Oči naplnené sklamaním. Chce viac? Musí si to vybojovať. Zasa nie v tom zmysle, že sa znova s niekým pobije len kvôli tomu, že o mne hovorí pohŕdavo. Otvorila som dvere a raz som zízala na hlúčik dievčat a potom na moju otvorenú tašku. Chytila ma panika.

Okamžite som priskočila ku svojej taške. Hneď mi niečo nehralo. Chýbal mi môj skicár. Chytila som sa za hlavu a pozrela sa na hlúčik dievčat, ktorý si ma doteraz ešte nevšimol.

Nahnevane som si medzi nimi urobila miesto a vytrhla svoj skicár z rúk chudinky Taylor.

Všetky ostali nemo zízať na môj čin.

„Tebe sa fakt chce kresliť ľudí, ktorí spia? Napríklad Chrisa? Alebo mňa?" vykríkla Marlene. Dievča s dlhými medovými vlasmi a hnedými očami. A navyše je veľmi pekná, tak som ju chcela nakresliť. Keď spala. Na začiatku prvého ročníka sme spolu celkom dobrevychádzali, alebo potom ju ostatní prehovorili na svoj dobre známy názor.

„Ukľudni sa," zamrmlala som a chcela som vyjsť z toho hlúčiku von, ale ktosi ma chytil za tričko a stiahol späť. Lesie. Ach, zabudla som vám povedať, že máme telesnú spojenú s ďalšou triedou. Logicky s tou, kde chodí Lesie.

„Ja som ti niečo povedala a ty nedodržuješ pravidlá, Nicky," povedala zlovestne, až som sa skoro zľakla. Ale ona ma na kolená nikdy nedostane.

„Ja som nepovedala, že ich budem dodržiavať," šepla som. „Povedala som, že ešte uvidím," dodala som posmešne.

For you, guauys! XD