Nechcená princezná

XXXVI. - Christmas I.

Vianocé, vianocé! Aj do zadku... Keby niečo, toto nie je propagovanie drog a podobných somarín (injekčných striekačiek, útulkov a starostlivých doktorov... a zrádzajúcich priateľov :O)

„Hej, Veronica! Vezmi toho šialeného psa k sebe do izby! Už mi skoro zjedol kurča!" kričala mama z kuchyne a domom sa rozlievala vôňa kuracieho pečeného mäsa a kapustnice. Na Vianoce máme celkom iné zvyky ako ostatní Američania. Sú to zvyky z Európy odkiaľ prišli moji predkovia z rodu Corvus, ktorí osídľovali Severnú Ameriku.

Vstala som zo stoličky a volala na Twixi, ktorá dočasne obýva náš dom.

Malá fenka so zlatistou farbou srsti šikovne preskákala schody a skočila na mňa.

„Hej! Sadni!" prikázala som jej a ona poslušne zložila svoj zadok na plávajúcu podlahu.

Zatiaľ som ju obstojne pred Christopherom skrývala, no dnes je Štedrý deň. Deň, kedy sa milá fenka Twixie vysťahuje z tohoto domu. Pravdepodobne. Vraj Chrisa ešte stále trápia zlé sny, no menej často ako kedysi (pred pár týždňami). Možno mu tento darček pomôže.

Mama a Natasha sa dohodli, že budeme Vianoce oslavovať spolu. Naozaj netuším, ktorá z nich to vymyslela, ale ak sa niečo zvrtnem, prisahám, že spácham samovraždu. Som si ale istá, že to bol nápad mojej šialenej mamy. Iba ona dokáže vymyslieť niečo také.

Natasha doteraz určite nevie ako to je medzi mnou a jej milovaným adoptívnym synom.

Posadila som sa na dlážku pred Twixie a začala ju hladiť.

Neviem akým spôsobom som sa od vianočnej večere dostala k jeho obľúbeným slovám „Nikdy by som ti neublížil!", ale nejako som sa k proste nim dostala. Nebola by som si jeho slovami istá. Veď koľko krát som kvôli nemu plakala na dievčenských záchodoch? Koľko krát sa mi vysmievali za červené oči či za snahu dostať sa zo dna na hladinu.

Bezducho som rukou brázdila zlatistú srsť fenky a nenútene sa usmievala na kávovo hnedú stenu chodby a schodiska.

Jeho chcela každá, no on chcel iba jednu. Aspoň podľa toho, čo mi stále tvrdí. A ja mu verím, pretože nič iné mi nezostáva. Bez neho by som bola sama. Znova by som upadla do samoty. Ja to už nechcem.

Do očí sa mi tisli slzy, no nepustila som ich na povrch.

Chcel mňa. Sprosté introvertné dievča s vysokými ambíciami, no bez priateľov. Nikto ho nemal rád a predsa si ho vybral. Predsa si ho vybral jeho mozog. Chemická reakcia.

„Veronica! Niekto zvonil. Si hluchá? Choď otvoriť!" kričala mama, čím ma vytrhla z hlbokého zamyslenia.

Rýchlo som vyskočila na nohy a utekala dole schodmi.

Doktori mi síce beh neodporúčajú, ale čo oči nevidia, to srdce nebolí. Alebo aspoň nejako takto.

Odomkla som dvere a zoširoka sa usmiala, keď som zbadala Sonju.

„Ahoj, Veronica! Uhm, priniesla som polievku," povedala zvesela a ukázala mi obrovský hrniec.

„Ahoj. Poď ďalej," pokynula som a odstúpila sa, aby mohla Chrisova sestra vojsť do chodby.

Položila hrniec s polievkou na zem a darovala mi jeden zo svojich úsmevom.

Svoj pohľad som však upierala na Chrisove okno.

„Išiel za Dominicom," oznámila mi.

„Dnes?" opýtala som sa jej prekvapene. Je Štedrý deň a k tomu sú mierne mimo sympatií. Na ďalší deň po tom stretnutí večer v meste sa pohádali.