Nechcená princezná

XLV.

Flashback

Agness ma vyložila pred školou a rýchlo zdúchla preč. Iba som nad tým pobavene krútila hlavou.

Vošla som do školy a prešla okolo davu vedľa nástenky, kde sa pripínajú oznamy. Takže nejdeme na lyžiarsky a peniaze nám vrátia. Pekne.

Zívla som a pobrala sa ku svojej skrinke neďaleko odtiaľ. Hodila som do nej tašku a čakala na Christophera. Namiesto toho sa ku mne dotackal niekto takmer rovnako známy.

„Hej, Veronica!" kričal na mňa už z diaľky chalan s oboma rukami v sádre. To si ich musel poriadne dolámať, keď mu tú blbosť ešte nedali dole.

„Ahoj, Deny," pozdravila som ho s úsmevom na perách.

„Dlho sme sa nevideli, však?" rozprával ďalej. On nie je ako ostatní. Je milý a chápavý. Síce zozačiatku trochu nevrlý, ale inak je fajn.

„To teda. Kedy ti dajú dole to svinstvo?" opýtala som sa ho a jemne klopla po sádre na jeho ľavej ruke.

„Už čoskoro. Za pár týždňov. Tebe už sadru dali dole, ako vidím. A už nie si na vozíku."

„Vďaka Bohu. Už som to nemohla vydržať. Ako sa má Lindsey?" Jeho priateľka. Dokázal mi o nej rozprávať celé hodiny. Ja som o Chrisovi hovorila sotva päť minút.

„Dala mi košom. Vyjadril som názor na dvoch školských exotov," zasmial sa. Nevyzeral smutne, ani sklamane. „Ste celkom fajn, ale oni sú asi slepí," dodal.

„No... už to poznáš. Je to hnusný pocit, ale zároveň sa cítiš voľne. Nemusíš nikoho počúvať," uškrnula som sa.

„Tiež pravda. Ale už mi chýba spoločnosť. Čo ty a Christopher? Ste ešte spolu, že?" vypytoval sa pre zmenu on.

Môj úsmev sa z tváre okamžite vytratil a ovládla ma triaška. Popravde, dnes som na neho myslím málo. Čo sa to deje? Už ho nemám rada? Je mojou jedinou spojkou k spoločnosti. Nikde som nechodila, iba som čítala knihy, dokým sa nezjavil on. Všetko zmenil.

„Christopher?" Hľadala som slová, čo by som povedala aj keď to bolo úplne jednoduché. „Sme spolu. Je to teraz trochu komplikované. Prišla na nás jeho mama, ktorá to nemala chvíľu zistiť," odvetila som na otázku.

„Ale čo nepovieš? To je jeho mama až taká strašná?"

Jeho obe mamy sú hrozné, pomyslela som si. „Nedokážeš si predstaviť," zasmiala som sa rozpačito. Snažila som sa nejak zakryť moju pohoršenú náladu.

Díval sa inde. Deny sa díval kamsi ku dverám do školy.

„Kam sa dívaš?" opýtala som sa pobavene a otočila sa.

„Celá škola vraví, že vy dvaja už spolu nechodíte kvôli tretej osobe," poznamenal neprítomne.

To čo som zbadala, ma rozčúlilo, no zároveň ma to nútilo plakať. Chcela som kričať. Dopekla, čo to má znamenať? Áno, presne to som chcela zakričať a kričala by som určite ako besná, pretože to čo som videla ma skoro zrazilo k zemi.

On. Bozkáva. Daisy! Asi vybuchnem. Razila som si cestu cez chodbu.

Deny ma chytil za rameno, no okamžite som striasla jeho ruku. To rameno už trpelo dosť. Tak ako ja.

Všimol si ma. Odstrčil tú zelenáčku s medvedíkovskými hnedými očami nabok.

„Si idiot! Zdrádca! Pošahaný magor a debil!" takmer som skírkla, no stále som sa vedela trochu krotiť. No pomaly som nad sebou strácala kontrolu. Aj som ju stratila.