Nechcená princezná

XXXVII. - Christmas II.

„Ahoj, Anne. Je tu Christopher? Sonja povedala, že je už tu," počula som Natashin hlas zdola. Strhla som sa z polospánku.

Vyšvihla som sa do sedu a pohľad mi skĺzol na Chrisa. Už nespal. Díval sa na mňa. Keď si uvedomil, že na neho tiež zízam, sklopil pohľad.

„Už ti je lepšie?" opýtala som sa ho. Schmatla som jeho ruku a prezrela som si miesto, kde mu Dominic vpichol striekačku.

„Som v pohode," povedal rozrušene. „Chcela... Chcela si mať priateľa?" opýtal sa.

Bolo mi do smiechu, no napriek tomu sa mi po líci spustila slza.

„Prečo sa pýtaš?"

„Nie- Nie som v tvojom živote len votrelcom? Nechceným votrelcom? Vieš, prišlo to tak zrazu. Ja som prišiel zrazu a potom som zazvonil a potom sa to stalo!"

„Si pomätený," premýšľala som nahlas.

„Hej, decká! Ste tam?" ozval sa mamin hlas a snažila sa otvoriť.

Zamknuté.

„Veronica? Christopher? Ste tam? Dúfam, že nestvárate nič nezákonné!" postupne zvyšovala hlas.

„Neboj, mami! Ešte žijeme a ani jeden z nás nič nestratil!" zakričala som.

„Ty nie si žiadnym nechceným votrelcom, Christopher. Možno si votrelcom, ale nie nechceným," povedala som ticho a sledovala ako objíma šteňa zlatého retrívera. Akoby Twixie bola plyšovou hračkou a on malým dieťaťom.

„Je to pravda?"

„Máš debku? Ak áno, prečo?"

Spozornel. „Najlepší priateľ ma nadrogoval! Čo by si urobila ty? Zastrelila ma?"

„Fíha... Nekrič, prosím! Nič som ti neurobila. Nezastrelila by som ťa. Si v mojom živote potrebný."

„Veronica! Okamžite odomkni tie dvere!" skríkla mama nahnevane.

„Počkaj! Ešte si musíme niečo vyriešiť! Daj nám pár minút, prosím!" kričala som a Chrisom mykalo od zdesenia.

Došuchtala som sa k nemu na kolenách a objala ho.

Otupený z toho svinstva pustil Twixie na zem a nechal sa obímať, pretože nič iné mu už neostávalo.

„Zapamätaj si jednu vec, Christopher. Ja by som ti nikdy neublížila," zopakovala som jeho obľúbenú vetu.

„Veď to si ani nemusím pamätať. Viem, že by si nikdy nič nespravila, princezná. Už nás nikto nechce. Sme nechcení. Ty si moja nechcená princezná," povedal smutne.

A ty nechcený fejkový Rus, zasmiala som sa v duchu.

„Už ste si to vybavili?" kričala mama.

Pokrútila som hlavou a vdýchla vôňu jeho voňavky. Taký opojný slastný pocit. Niekoho ľúbite a ten niekto ľúbi vás. Vaša spriaznená duša. Ak by sme mali všetci svoju spriaznenú dušu, už by mohla nežiť. Alebo sa možno ešte nenarodila. Tá moja, môj Christopher, je môj bratranec z tretieho kolena a je mi úprimne jedno, ako budú reagovať ostatní, keď sa to dozvedia.

„Chcú nás zničiť. Rozdeliť. Roztrhať naše srdcia na franforce, ale my sa nedáme, že Christopher? Keď sme spolu prežili toľko modrín, toľko bolestivých chvíľ, sklamaní, smútku, samoty, nič nás už nemôže zničiť."

Prestala som ho obímať a postavila sa. Prešla som k dverám, odomkla ich a nakukla za ne. Mama na mňa nahnevane gánila akoby jej práve Twixie zjedla celú vianočnú večeru.