Nechcená princezná

XXXIV.

Nezľaknite sa pri slovnom spojení "dve hroby". To tak má byť. XD

Ticho som civela na zvieratá v útulku spoza sklenených dverí.

Nadýchla som sa a otvorila dvere. So sebavedomým na bode mrazu som vošla dnu a pozdravila sa akejsi panej v olivovo zelenej rovnošate s logom útulku.

„Dobrý deň! Prajete si?" opýtala sa príjemným hlasom.

V útulku, tak ako všade inde, panovala vianočná atmosféra a po oranžových stenách bola rozvešaná výzdoba.

„Zatiaľ nič. Ďakujem veľmi pekne. Vyberiem si, dúfam, sama," odvetila som snáď rovnako milo.

Zamestnankyňa útulku sa vrátila k zametaniu čistej dlaždičkovej podlahy.

Môj pohľad dopadol na klietky s typickými domácimi zvieratami. Psy a mačky. Striaslo ma. Chudáčikovia. Zobrala by som ich všetkých, ale musím vybrať iba jedného.

Chicky, zasmiala som sa v ducbhu nad menom psa, ktoré bolo vyryté do hliníkovej ceduľky. Vzápätí môj pohľad dopadol na malé čierne šteniatko nemeckého ovčiaka.

Vyzeralo tak roztomilo, no menom mi pripomínal Martina. Jeho hnedé oči si ma premeriavali a skúmali ma. Usmiala som sa na neho.

Tri dni do Vianoc a ja stále pre neho nič nemám. Som hrozná.

Ďalší psík, ktorého som si všimla, sa volal Rex. Také príliš klasické meno pre ďalšieho nemeckého ovčiaka. Veď Rex je aj hlavnou postavou v jednom nemeckom seriály. To tu nič iné nemajú? Nejakú malú chlpatú guličku, ktorá by mu vždy zdvihla náladu?

„Môžem sa opýtať?" obrátila som sa s otázkou na pracovníčku útulku.

„Jasné, pýtaj sa. Aj tak nemá čo robiť," povedala a prestala zametať lesklú podlahu.

„Cítim sa ako v lekárni," zasmiala som sa. „Ja len... Zháňam psa, ktorý by strpel trocha mentálne narušenú osobu," dodala som a sklopila zrak. Myšlienkami som bola až pri jeho snoch.

Jej výraz sa zmenil a bolo vidno, že premýšľa. Po chvíli sa obzrela a usmiala sa.

„Jasné," reagovala pokorne. „Ak hľadáš psa s vlastnosťami spoločníka na dlhé večery..."

V okamihu kamsi zmizla a po chvíli sa vrátila s hrdým úsmevom a hnedým šteňaťom na rukách. To šteňa na mňa pozeralo takým príjemným upokojujúcim pohľadom. Keby jej oči neboli hnedé, ale zelené, pripomínala by mi Chrisa. Ten mäkký pohľad akým sa na mňa tá fenka dívala ma privádzal do pokojného šialenstva. Už teraz som si bola istá, že ona je to, čo hľadám. Že ona je to, čo hľadám pre neho.

Spokojne som sa pousmiala.

„Twixie. Zatiaľ je to hyperaktívne malé šteňa zlatého retrívera, no keď vyrastie, bude pokojnejšia. Tým si môžeš byť istá. Je to výborná spoločníčka."

Pozrela som fenke do očí a tá sa pomrvila v náručí tej panej.

„Padli ste si do oka," povedala nadšene.

„Ale ja predsa nepotrebujem, aby si tá fenka zamilovala mňa, ale môjho priateľa."

„On je psychicky narušený?" opýtala sa s pozdvihnutým obočím.

„Tak som to nemyslela. On len... Ach. Nechajte to tak," odpovedala som a strácala trpezlivosť.

„Dobre. Twixie si obľúbi kohokoľvek, kto sa o ňu bude starať."

„Dobre. Tak... Cítim sa ako v knižnici. Podržíte mi ju tu do zajtra?" opýtala som sa. Prídem tu zajtra s mamou a ona podpíše papiere na adopciu. Aspoň tak sme to plánovali.

„Samozrejme. Môžem ťa zajtra čakať, áno?"

Badateľne som jej zlepšila náladu o dvesto percent.

Prikývla som. Darovala som fenke posledný pohľad, ktorý aj ju určite potešil, a zamávala som jej.

„Dovidenia!" pozdravila som sa a s hlasným výdychom som za sebou zavrela dvere do útulku. Aspoň jedna vec je vybavená.

Dúfam, že sa mu bude Twixie páčiť , inak sa prizabijem. Čo človek neurobí kvôli darčeku pre milovanú osobu. Budú to naše prvé Vianoce spolu.

Zuby sa mi rozdrkotali od zimy, ktorá vonku panovala. Mohlo by snežiť. Zabilo by to prírodu, keby aspoň trochu nasnežilo? V tomto prípade by som tu zimu dokázala zniesť. Biele Vianoce sme v Hapstowne dávno nemali. Príroda si zjavne myslí, že si z nás aj tohto roku urobí srandu.

„Argh," zavrčala som, keď som do niekoho vrazila. „Čo nevi- Taylor? Dominic?" vypískla som prekvapene. Obaja na mňa hľadeli celí červení od hanby.

„Ahoj, Veronica!" pozdravili sa mi jednohlasne a vymenili si zamilované pohľady. Odkiaľ to viem? Je to na nich vidno. A je to také sladké, že by sa to ani zjesť nedalo.

„Čo vy tu?" opýtala som sa udivene. Priala som im to. Vyzerali spolu šťastne. Ale do kedy im to vydrží?

„P-prechádzka," vykoktal Dominic.

„Preto sa držíte za ruky?" opýtala som sa podozrievavo.

„Vianoce. Vplývajú na nás vianočné sviatky. Na teba a Chrisa Halloween a na nás Vianoce. Nedivím sa, že ste spolu. Obaja vyzeráte tak... divne," odvetila Taylor.

Omyl, drahá. Ja, Christopher a Halloween? Nie. Sviatky? Nie. Chemická reakcia v našom mozgu.

„To som rada. Prajem vám to."

„Dominic je ten najdokonalejší chalan na svete. Neverila by si, čo všetko dokáže!" zachichotala sa Tay a vrelo sa vrhla Nicovi okolo krku.

Déjà vu.

„A čo tu robíš ty? Bez Christophera?" opýtal sa s podozrením Dominic.

„Bola som vybrať darček."

„V útulku? Alebo ho podvádzaš s nejakým týpkom, ktorý tam brigáduje. Keby sa to dozvedel, určite máš po chlebe," povedal vyčítavo. Nevyzeral, že by vtipkoval.

„Hej, v útulku. Bola som vybrať psa. A ak o tom psovi niečo ceknete Chrisovi, neprajte si ma!"

„Psa? Christopherovi? Veď ho jeho mama zabije!" zasmial sa. „A upečie na rošte na večeru," dodal pobavene.

Rozmýšľala som, či myslel psa alebo Chrisa. To je jedno. Ale zjavne ma Dominic prestáva mať v láske. Toto nedopadne dobre.

Keď si všimol môj nahnevaný výraz, okamžite sa prestal smiať.

„Jasné. Mlčíme ako dve hroby!"

„Dva! A ďakujem. Ste fakt super," zaklamala som im profesionálne s presvedčivým úsmevom.

Zamávala som im na rozlúčku a pobrala sa preč. Domov. Aj keď spolu vyzerajú rozkošne a nevinne, niečo kujú a mne sa to vôbec nepáči.

Stihla som sa ešte zastaviť v nejakom butiku a kúpiť mame blúzku. Fakt netuším, čo iné by som jej mala darovať. Má ich už síce veľa, ale stále si rada niečo dokúpi. Každý mesiac... Och, skoro som zabudla! Dali mi dole sadru!

Hello! It's me... Again... Zoooo. Dnes pridávam o ničom časť, ktorá je veľmi dôležitá pre špeciálnu vianočnú kapitolu. :3 Aj keď neviem, či ju pridám na Štedrý deň, ako by ste si to možno predstavovali. :) Dnes ešte jednu. :3