Nechcená princezná

XXXI.

„Povedz sýr!" pokynul Christopher zatiaľ čo sa pozeral do prednej kamery na svojom dotykovom telefóne. Nikdy som nebola zástancom selfie, ale čo už, keď ešte nemám ani jednu fotku s mojou láskou? Musel ma však dlho prehovárať, aby som sa začala ksichtiť ako skutočný psychopat.

Vyplazila som jazyk a Chris to zvečnil.

„Stačí!" rozhodla som a on sklamane odložil telefón do predného pravého vrecka na džínsových nohaviciach. „Nahnevala som tvojho brata," zaškerila som sa. „Ale on sa začal."

„Čo sa stalo?" spytoval sa na podrobnosti.

„Povedal, aj keď nepriamo, že milovať niekoho zo svojej rodiny, hoc aj vzdialenej, je na úrovni chorého mozgu," odvetila som.

Pevne ma objal a pobozkal na rozpustené havranie vlasy, ktoré momentálne odstávali skoro na všetky svetové strany.

„Tak sme chorí. A čo? Nikto s tým aj tak nič nespraví a už vôbec ma od teba nik neoddelí."

„Pokojne, hrdličky moje nechutné," vošiel do triedy Dominic s úsmevom plným číreho bláznovstva.

„Ty nemáš vozík!" vykríkol prekvapene a nadšene zárove. Šťastne nás oboch objal a ešte väčšmi pritisol k sebe. Divila som sa, že sa to ešte dá.

Pravda. Včera mi ho vzali. Moja pravá noha je už úplne v poriadku.

„Chalani," vydýchla som posledné zásoby vzduchu a zázrakom odtlačila Dominica od seba.

„Ty ho máš radšej ako mňa? Ts... Si hrozhná," povedal urazene a začal sa nekontrolovateľne smiať. On sa smeje asi stále.

„Ale nie! Teba mám najradšej, ale jeho iba milujem," pridala som sa k jeho smiechu tým svojím a štuchla Chrisa do brucha.

„Hej!" vypískol a chytil sa za brucho, čím zrušil naše objatie.

Šťastné to dievča, ktoré raz bude chodiť s Dominicom. Mne sa vždy páčil, ale medzi týmto a láskou je obrovský rozdiel.

„Nica!" oznamoval svoj príchod Kurací mozog a ja som dostala chuť na rezne. Aké nečakané.

„Čau," odvrkla som a vrátila sa k pôvodnej činnosti.

„Nechceš ísť dnes von?" opýtal sa Martin provokatívne a pozrel na Christophera, ktorý mi v návale zlosti stláčal ľavé koleno. Ešteže nie je v sadre.

„Neprovokuj, dobre?" ozval sa Chris a ja som ho klepla po ruke, ktorou mi zvieral moje úbohé koleno. Začínalo to poriadne bolieť.

„Neprovokujem. Len ju pozývam von. Azda to nemôžem," zatiahol pobavený svojím splneným cieľom.

„Tak ju nepozývaj von a choď si za tou svojou," pokračoval Chris v menšej hádke celkom žiarlivo. Vyzerá pri tom skutočne na zožratie.

Pozrela som na Dominica, ktorý sa práve zaujímal o svoje guličkové pero. Nechcel sa do toho pliesť.

„Upokoj sa, Christopher. Závidíš mi?" hral sa s ním ako mačka s myšou. Isto mu opláca včerajšok.

Ticho som ich pozorovala. Zakročím až keď pôjde do tuhého, nahovárala som si.

„Nemám ti čo závidieť. Všetko čo potrebujem už mám. Viem, že by ma to nikdy neopustilo."

„No vidíš. Som rád, že sme na tom rovnako."

Nejako sa to zvrtlo. To je divné...

Pritiahla som k sebe peračník a začala som sa v ňom bezducho prehrabovať.