Nechcená princezná

XXVII.

„Veronica, vstávaj! Prídeš neskoro do školy," budila ma mama a triasla mnou.

„Nechcem ísť do školy," zamrnčala som nespokojne a zaborila tvár do mäkkého vankúša.

„Preto čo sa stalo v pondelok?" opýtala sa ma súcitným tónom.

Chcela som zasa plakať a ako dávnejšie – zjesť najmenej tri kilá čokolády, čo by môjmu organizmu veľmi neprospelo.

„To bude v poriadku. Christopher bez teba dlho nevydrží."

To som zistila aj sama, pomyslela som si. Predvčerom pri večeri som jej o tej hádke povedala narovinu. Ani sa ma nevypytovala, no musela po mňa prísť do izby, inak by som neprešla cez schodisko bez úrazu. Bola som tak mimo. K tomu mám zlomenú nohu. To je veľmi nebezpečná kombinácia.

„Život nie je len o vzťahoch. Vzchop sa a buď normálna žena, dobre?"

Jej asi vôbec nevadí, že vedie dokonalý bezútešný monológ, ktorý počúvam len na jedno ucho. Tým druhým to všetko ide von.

„Fajn, tak si tu ostaň. Aj tak máš ešte nárok na voľno do konca týždňa."

„Nie. Ja pôjdem. Kto bude anjel toho idiota? Ešte ho tam zbijú," ozvala som sa zatiaľ čo ma hladila po rozpustených vlasoch.

„Máš o ňom dosť nízku mienku. Nemyslíš, že by to zvládol aj sám? Veď to je nejaký chalan, nie? K tomu hral vo futbalovom týme v Rusku. Musíš uznať, že by sa on pobil za teba a nie tyd za neho."

Posadila som sa a mama mi pomohla postaviť sa.

„A máš jednu nevýhodu. Teda dve. Máš zlomenú nohu a si dočasne na vozíčku," povedala uštipačne a odprevadila ma k šatníku, kde som sa snažila čo najrýchlejšie prezliecť do bordového trička a tmavých džínsov. Na narazenú nohu som si navliekla sivú ponožku a na sadru som ju akosi natiahla. Asi zázrakom.

„Švihni si," poháňala ma mama.

Vyšla som zo šatníka a zívla si, pri čom som si priložila dlaň na ústa.

V kúpeľni som si umyla zuby a tvár a ponáhľala sa dole. Samozrejme ruka v ruke s mamou, pretože inak by som nezišla dole celá.

Obliekla som si bundu a obula si jednu topánku. Opatrne, pretože inak by mnou začalo mykať v bolestno kŕči.

Mama zložila môj prepožičaný vozík a naložila ho do auta. Dotackala som sa k autu. Akurát z domu oproti vyšla Natasha v tesnom závese so Sonjou a Christopherom, ktorý mi daroval ďalší bolestný pohľad.

Môže si za to sám.

Otvorila som dvere a nasadla na miesto spolujazdca. Zapla som si pás. O malú chvíľu aj nasadla aj do auta aj mama a naštartovala. Auto sa pomaly rozišlo a potom mama pridala na rýchlosti.

Netrvalo dlho a náš červený dopravný prostriedok zaparkoval na parkovisku školy. Zasa som otvorila dvere a to už mama rozkladala vozík.

Sadla som si a ona zamkla auto stlačením jediného tlačidla na kľúči. Chytila rúčky vozíčka a tlačila ma ku schodom. Našťastie máme bezbariérovú školu a tak ma pokojne vytlačila hore po rovnej šikmej plošinke.

Strhla som sa, keď som začula kroky náhliace sa po schodoch. Stuhla som pri tom, keď nám Christopher podržal dvere.

Na chodbe bolo dnes prekvapújuco rušno. Zmätene som sa poobzerala. Vtom sa pred nami zjavila vyškierajúca sa Lesie.