Nechcená princezná

VIII.

Natasha zastavila na parkovisku pred našou školou a ja som s pozdravom na perách vystúpila z auta. Rovnako aj Chris. Ešte som sa stihla poďakovať.

„Christopher!" ozval sa slizký hlások našej Lesie. „Dobré ráno! Ja som sa ti ešte asi nepredstavila. Som Lesie," vrhla sa na nás Les s falošným úsmevom.

Chris šokovane zastal uprostred parkoviska a díval sa na ten výjav pred sebou – Lesie.

„Ahoj. Zdá sa, že ty moje meno poznáš dokonalo. Teší ma," Chris sa snažil usmievať, ale, úprimne, nešlo mu to. Odstrčila som ho nabok a pozrela sa Lesie do hnedých očí. Tá sa len začala hrať s hnedým pramienkom vlasov.

„Pozri, Lesie. Christopherovi daj pokoj. Nenamotávaj si ho okolo prsta, pretože kým som tu ja, tak jeho nezničíš! Počuješ? A je mi jedno čo mi urobíš! Zabiť ma nemôžeš, lebo pôjdeš do basy. Všetko ostatné prežijem, takže mi to je jedno!" vyštartovala som po nej.

„Rodená trápka. Ty si vážne myslíš, že ten chalan by mal o teba nejaký záujem?" opýtala sa posmešne a pozrela na Chrisa, ktorý sa na všetko zmätene pozeral.

„A o teba? Veď sa na seba pozri! Egoistická krava, ktorá má každý týždeň nového priateľa! No ja ti nedovolím zničiť aj jeho srdce," vykríkla som nahnevane.

„Au. To bolelo," zasmiala sa Lesie. „Pozri, nestaraj sa do jeho života, dobre? On si môže vybrať sám," usmiala sa falošne a keď odchádzala, pohladila Christophera po hrudi. On na ňu len civel, ale ja som vo svojom vnútri cítila čistú nenávisť.

„Čo to bolo?" opýtal sa po dlhom čase a pobral sa ku škole.

„Menšia hádka," povedala som zahanbene.

„O mne? To je tak rozkošné," povedal a objal ma rukou okolo ramien.

„Daj pokoj," zavrčala som a snažila sa dostať spod jeho ruky. Pred vchodovými dverami do školy ma ale objal a nemienil pustiť.

„Povieš mi už, kto ti takú strelil až máš z toho monokel? Aby som ho mohol zbiť," zašepkal mi do vlasov.

Odstrčila som ho od seba, na čo sa v jeho očiach blyslo hlboké sklamanie.

„To ti nepoviem," povedala som a štuchla ho prstom do brucha. Na tvári sa mu na chvíľku objavil bolestný výraz zmiešaný s úsmevom. Vošli sme do budovy a ocitli sa na chodbe.

„Ako chceš. Ty mi to nepovieš, ale ja si to zistím. So mnou sa zatiaľ rozpráva každý."

To zas bolelo. Objala som sa a pozrela na Chrisa, ktorý zachytil môj pohľad a znova sa chystal objať ma. Ja som sa mu vyšmykla a on si povzdychol.

„To ma máš až tak rád, že by si ma stále objímal?" opýtala som sa ho pobavene.

„Čo? Ale neblázni!" Oblial ho rumenec a ja som sa začala smiať na celú chodbu.

„Červenáš sa! Myslíš, že to podľa toho nezistím? Si blázon Christopher Black," smiala som sa ďalej.

„Keď myslíš," povedal ešte stále červený ako rajčina a cez hlavu si prehodil kapucňu z mikiny.

„Odkiaľ ste sa prisťahovali?" opýtala som sa ho. Zistila som, že o ňom skoro nič neviem a to ma už začal objímať.

„Z Ruska," odvetil nezaujato.

„Nemáš prízvuk," poznamenala som.

„Rok pred tým sme bývali v Kalifornii," reagoval okamžite. „Moja mama je z Ruska, ale odsťahovala sa s rodičmi do Anglicka keď mala desať," dodal.

„Aha. Zaujímavé. A tvoj oco?" vypytovala som sa ďalej. Chcem o ňom vedieť čo najviac.

„Nemám otca," zavrčal. Tento tón som od neho počula prvý krát.

„Ani ja. Z toho si nič nerob," usmial som sa na neho. Nezdalo sa, že by ho to nejak upokojilo. Rozmýšľala som nad tým, čo sa ho pýtať, takže som teraz nemala čas zaujímať sa o jeho momentálny psychický stav.

„A čo ty? Bývaš tu už od narodenia?" opýtal sa pre zmenu on mňa. Stále sa tváril namrzene. Chcela by som mu to nejako vyhovoriť, pretože sa mi nepáči, keď sa mračí.

„Iba päť rokov. Pred tým sme bývali v byte v New Yorku. Ale tu mi je lepšie. Som sama a nikto ma nevyrušuje," odvetila som zatiaľ čo som mierila ku svojej skrinke. Otvorila som ju a vybrala si z nej učebnicu španielčiny.

„Jasné. Aj mne je tu lepšie. Spoznal som toho najlepšieho človeka na zemi," riekol neprítomným hlasom a stiahol si kapucňu nižšie.

„Fakt? A kto to je?"

Chytil ma za ramená a pozrel mi do očí. Svoju pozornosť som zamerala na jeho ružové pery. Medzera medzi našimi tvárami sa značne zmenšovala.

„Predsa moja susedko-spolužiačko-opatrovateľka," šepol mi do pier a jemne sa o nich otrel svojimi perami. Cítila som sa tak slabo a bezmocne. Sú to tri dni čo sa poznáme, ale toto? Nie je to príliš rýchle? Odtiahla som sa a odvrátila pohľad. Prečo to vždy pokazím?

„Prepáč," šepla som a zatvorila skrinku.

„V poriadku. Predsa je to veľmi rýchlo, že? Normálni ľudia by to nespravili, keby sa poznali sotva pol týždňa, že?" opýtal sa hanblivo a schválne buchol hlavou o skrinku.

Ranila som ho? Ranila som jeho city? Asi áno. Cítila som sa trápne. Nechcem byť ako Lesie.

„Neber to zle, Christopher, ale je to pravda. Veď o tebe skoro nič neviem," ozvala som sa dlhšom čase.

„Ja ťa úplne chápem," povedal a pobral sa k triede. Ja som ešte hodnú chvíľu stála na chodbe a dívala sa za ním. Čo to, dopekla, robím? Prečo ho stále od seba odháňam?

Po líci sa mi spustila slza. Kedy som tak zmäkla? Za tri dni sa to predsa nedá, alebo?

Rozbehla som sa po chodbe do našej triedy a dvere som za sebou doslova zabuchla. Ten hnusný zvuk sa preniesol celou triedou a potom sa vytratil.

„Upokoj sa, Nica!" vyskočila na mňa Marlene. Vyplazila som na ňu jazyk ako malé decko a pobrala sa dozadu k svojej lavici. Christopher tu však nebol. Ani v celej triede. Potom nešiel do triedy. Povzdychla som si a sadla si na svoju stoličku. Pekne som to dobabrala.

For you, guys. :D Ďakujem za votes. :3 Vážne si toho veľmi cením.