Nechcená princezná

XXXIX.

„Žiarliš?" opýtal sa ma po štvrtej hodine.

Zostala som prekvapene stáť s rukou na svojej oranžovej skrinke, ktorá na sebe ešte stále niesla čierne šmuhy.

„Hej, zmrdi!" ozvalo sa pohŕdavo.

Bola som si na sto percent istá, že to bolo mierené na nás. Už nás to neobíde. Na to som si až príliš znepriatelila celú školu. Otočila som sa a prezrela si osobu, ktorá stála za nami. Bola mi celkom neznáma, ale on nás isto poznal. Ryšavé vlasy, výrazné pehy na tvári a sivé prenikavé oči. S posmešný úškrnom na tvári si premeriaval Chrisa.

„Máš problém?" opýtala som sa ho s pozdvihnutým obočím.

„Tak ako ostatok tejto školy. Podľa mňa by tu takýchto exotov nemali brať vôbec," odvetil.

Musím uznať, že ma to urazilo. A poriadne.

Dokafrali sme to, pomyslela som si a premerala si ryšavého chlapca. Kútikom oka som zachytila pobavený úsmev hviezdy školy. Bodaj by ju hady zjedli zaživa.

„Posluš si. Poď do mňa! Vychrli všetky nadávky aké len poznáš na môj účet. Som zvyknutá," povedala som a založila ruky na prsiach.

„Nie. Na takú úroveň sa neznížim, prepáč," zasmial sa. „Nebudem, predsa, urážať dievča," dodal a znova si premeral Chrisa. „Na tohto tu by som však mal čo povedať. Feťák..."

Pohotovostne som sa rozhliadla navôkol. Toto mohol vedieť iba od Dominica alebo nejakej starej klebetnice z našej ulice.

Christopher sa snažil zachovať si chladnú hlavu. Za posledné týždne som zistila, že keď sa naštve, môže vybuchnúť a spôsobí bitku.

Ryšavec sa otočil a odišiel so spokojným úsmevom.

„Takto to dopadne, keď je tvoj najlepší kamárat magor," poznamenal bezducho a začal prešľapovať z nohy na nohu na mieste.

Otvorila som skrinku a vytiahla učebnice na španielčinu. Chvíľu som si myslela, že nám dnes už dajú pokoj. Mýlila som sa. Akurát som vošla do učebne španielčiny, keď po mne Dominic strelil pohľadom Aha, my o čertovi a čert za dverami. Divili by ste sa, čo všetko sa dá z takého pohľadu vyčítať. Dokonca aj to, či sa o mne rozprávali v dobrom, alebo v zlom. No keď už sa rozpráva o mne, v dobrom to určite nebude.

So znechuteným výrazom som si sadla za úplne poslednú lavicu a pozorovala ich pripečené ksichty.

Christophera si už dal zavolať riaditeľ. Pravdupovediac, nebála som sa o neho. Na začiatku školského roka som aj ja mala podobnú skúsenosť. Určite mu to riaditeľ odpustí, keď ukáže nejakému novému študentovi školu. Zmocnila sa ma panika. Daisy. Daisy je nová študentka!

Zadívala som sa na jej orieškové vlasy, ktoré sa pomaly stratili v kruhu ohováracej skupinky.

Pokoj. Nemusí dostať taký trest ako ty, snažila som sa o to, aby som sa upokojila. Aj keď to vtedy pre mňa bol trest, teraz na to spomínam už len v dobrom a snáď budem navždy.

„Veronica! Christopher ešte stále nevie o tvojom priateľovi z útulku?" opýtal sa pripečene Dominic.

„Koľko krát ti ešte musím povedať, že som adoptovala psa? Chceš dôkaz?" prehovorila som s pohľadom zabodnutým do mobilu, v ktorom som hľadala fotku Twixie. Napokon som to aj tak vzdala a položila smartfón na lavicu.

„Ja by som si tým taký istý nebol. Čo ak si bola adoptovať psa a zároveň tam máš tajného priateľa," pokračoval.

„Dominic," povzdychla som si. „Ja sa s tebou nechcem hádať. A nemienim ani reagovať na ďalšie tvoje stupídne poznámky," dodala som s pokojom v hlase.