Nechcená princezná

IX.

Keď sa neukázal do konca hodiny, začala ma chytať panika. Čo ak si niečo urobil? A budem to mať na starosti. Vybehla som z triedy a začala sa rozhliadať po chodbe.

„Ahoj, Nica. Hľadáš niekoho?" opýtal sa Ashton, ktorý sedel na lavičke pri triede. Zaskočil ma jeho priateľský tón.

„Nevidel si takou náhodou Christophera?" opýtala som sa ho nervózne a začala si hrýzť spodnú peru.

„Takou náhodou hej. Asi sa pred tebou skrýva," zasmial sa. „Alebo predo mnou," dodal a uškrnul sa. Pri tej vete sa mi nechcene vynorila spomienka zo včerajška. Tiež som sa uškrnula. Neverím, že sa pokojne rozprávam s Ashom. Určite niečo potrebuje, pretože taký milý ku mne ešte nikdy nebol.

„Až tak strašné to nebolo. Kde si ho videl naposledy?"

„To máš namaľované, alebo ti niekto naozaj jednu strelil?" opýtal sa posmešne ešte pred odpoveďou na moju otázku. Dobre, mením na neho svoj pomätený názor. Snažila som sa ignorovať jeho poznámku o mojom monokli.

„Myslím, že som ho videl pri jeho skrinke," odvetil pokojne a s úsmevom, čo ma ešte viac znervóznilo. On niečo isto vyviedol.

„Vďaka!" S týmito slovami na perách som sa rozbehla chodbou. Naozaj netuším, kde má Christopher skrinku, ale nebude ťažké ho nájsť. Sú tu iba dve chodby so skrinkami.

Keď som dobehla na hlavnú chodbu, zúfalo som zafučala. Nebude to také ľahké ako som si myslela. Bolo tu až príliš veľa študentov. Zamračila som sa a hľadala ho pohľadom.

„Koho hľadáš, princezná?" ozvalo sa pri mojom pravom uchu. Od ľaku som až podskočila a vystrašene pozrela na osobu.

„Nazveš ma ešte raz princeznou a môžeš si ísť kopať hrob, dobre?" štekla som du tváre a začala ho slabo mlátiť päsťami do hrude.

„To stačí. Zabiješ ma!" smial sa ako narušený. „Chýbal som ti, že si ma prišla hľadať?"

„Nie. Ja na teba len dávam pozor, Christopher!" Založila som ruky a prezrela si ho od hlavy po päty. Zdal sa byť úplne v poriadku, ale jeho zelené oči schovájú niečo, čo nepoznám.

„Ver, veď mám šestnásť, nemusíš na mňa dávať pozor ako na batoľa!" poznamenal nahnevane.

„Fajn! Ako chceš? Nepáči sa ti to? Môžeme celú tú hru skončiť, dobre? Nemusíš sa hrať na môjho priateľa, pretože ja žiadnych nemám a to si na začiatku asi nepochopil! Jasne som ti to povedala!" vykríkla som a rozbehla som sa preč. Znova sa mi chcelo plakať. Nesmiem aj keď nie je dobré zadržiavať plač.

Prečo mám pocit, že všetko čo robím, robím zle? Prečo sa mi zdá, že všetko čo spravím je aj tak na nič?

„Veronica!" kričal za mnou, ale to som už bola ďaleko. Prečo mi proste nedá pokoj, keď vidí, že mi všetkým len ubližuje? Samé prečo. Som ako malé dieťa. Chcem vedieť prečo.

Zabočila som za roh a vbehla do najbližšej prázdnej triedy. Sadla som si za katedru a prstami klopkala po drevenej doske stola. Zhlboka som sa nadýchla a rozmýšľala nad tým, ako dlho bude Chrisovi trvať kým ma nájde. Keď ma vlastne vôbec hľadá. Dúfala som, že tu nikto nevbehne rovnako ako ja. Táto trieda patrí maturantom, ktorí si dnes urobili malý výlet do miestneho prírodovedného múzea s niekoľkými ozajstnými fosíliami.

Sedela som tam ako prikovaná až dokým nezazvonilo. Vlastne ani potom som sa nepohla z miesta. Nikto si nevšimne, že chýbam. Doposiaľ to tak aspoň bolo. Pevne verím, že Christopher neotvorí papuľu a nezačne sa vypravdovať s tým, že kvôli nemu chýbam, pretože on taký je. On by toho bol schopný. Viem to aj keď ho poznám sotva tri dni. Myslím, že on zašiel až príliš ďaleko. Nebola som zvyknutá mať priateľov a jeho správanie pred vyučovaním ma úplne rozhodilo. Na čo teraz myslí?