Nechcená princezná

X.

Týždeň sa spolu nerozprávame. Sedí vedľa Ashtona a stále po mne čudne pokukujú. Niečo si šepkajú a potom sa smejú na celú triedu. Parádna dvojka. Je mi však smutno za jediným priateľom, ktorého som kedy mala, no zároveň som rada, že som sa ho zbavila. Nie som spoločenský typ aj keď som niekoho naozaj chcela. Takto skoro som to nečakala a dopadlo to tak... Uhm, tak ako to dopadlo. Proste ako dokonalá pohroma.

Mama už je doma. O Christopherovi som jej nepovedala aj keď bol zo srandy minule zvoniť pri našich dverách. Potom sa na neho pýtala a ja som jej povedala, že ho nepoznám. Má čo chcel. Tak mu treba a ešte sa bude snažiť liezť mi do zadku tak ho rozpučím malíčkom. Neviem aký vážny je ten prevrat v mojom mozgu, ale určite s tým treba ísť na psychiatriu. Bojím sa, že mám rozdvojenú osobnosť.

„Veronica, čo chceš na večeru?" kričala moja mama z kuchyne.

„Nie som hladná!" odvetila som rázne.

„Od kedy som tu, nič neješ, Veronica! Urobím ti praženicu a pekne ju predo mnou zješ!" reagovala so strachom mama.

Svätá pravda. Odkedy prišla nevečeriam ani neraňajkujem. Dokonca aj v škole nejem toľko z obedu, koľko som toho zjedla kedysi. Sama sa bojím o svoje zdravie.

Bojím sa to skončiť. Odstrániť tu bariéru, ktorá sa medzi nami vytvorila za jeden týždeň. Nechcem byť ako ďalšia žena, ktorá sa ozvala prvá, čo je pravda. Muži sú zbabelí a pri tom sa hrajú na dospelých. Teda... Nie všetci.

Má šancu to napraviť od zajtra, ale myslím, že to nevyužije, pretože, ako som už zistila, je to idiot. Za pokus to ale stojí aj keď ho na jednej strane nemám rada. Som zo seba zmätená.

Tok mojich myšlieniok prerušil až zvonček. Upozornenie na návštevu sa ozývalo celým domom.

„Veronica! Máš návštevu!" zakričala mama zdola. Vyľakane som vyskočila z postele. Je možné, že by prišiel? Zišla som po schodoch a zamierila do chodby.

Nie. Nie je možné aby prišiel. Vo dverách stálo vysoké blond dievča so širokým úsmevom na tvári a svietiacimi zelenými očami. Na seba mala iba tričko s krátkym rukávom a kraťasy. Zjavne jej nie je až tak chladno ako mne. A to mám na sebe dlhé tepláky a sveter. Niečo mi tu nehralo.

„Ahoj, Veronica! Som Sonja, Chrisova sestra!" Zamrazilo ma. Presne to mi tu nehralo. Boli si tak podobný aj cez farebnú odlišnosť ich vlasov. Úplnú.

„A-ahoj!" zakoktala som sa. Zdala sa byť milá, ale krv je predsa krv a tá sa nezaprie.

Moja mama sa zvrtla na päte a odišla. Nechala ma v tom samú. Skôr ako odišla, pohladila ma po vlasoch ako malé dieťa. Chytila ma panika. Čo odo mňa chce jeho sestra?

„Počúvaj! Neviem čo si urobila môjmu bratovi, ale pokiaľ ho nedáš naspäť dokopy, budem žiť so zombíkom až do konca svojho života, pretože už ani nechodí von. V ďalšom rade – neje to čo mu s mamou uvaríme, po dome chodík ako mŕtvola, pokiaľ sa rozhodne konečne vyjsť zo svojej izby a stále vám zíza na dom," zmenila úplne tón, čo ma vydesilo ešte viac. Určite z nej budem mať traumu. Nadvihla som jedno obočie a založila ruky na prsiach.

„Mne sa zdá úplne v poriadku," odvrkla som a zatvorila by som jej dvere, pokiaľ by som nechcela vedieť o Christopherovi viac.

„Lenže on je v tom až po uši, Veronica Riddle. Vykrikuje počas spánku a to už sa nedá vydržať. Čo si mu povedala?" pokračovala rozhorčene.

Priložila som si ruku ku ústam, aby Sonja nevidela moje otvorené ústa. Prosím? S týmto som sa ešte nestretla. Vlastne, ako by som mohla? Nikdy som nemala priateľov, o ktorých by som sa zaujímala. Mám pocit, že sa celý môj svet každý deň mení. Raz taký názor, potom taký a ja som z toho jeleň.

„Povedala som mu, že nie je ako ja, pretože tvrdil, že sme rovnakí. Povedala som mu aj to, že nechcem žiadnych priateľov. Že ich nepotrebujem a jeho tiež nie," povedala som so slzami na krajíčku. „Všetko som pokazila. Nie som zvyknutá na pozornosť, ktorú mi dával on. Boli to šialené dni, Sonja. Ani neviem, kedy som klamala a kedy mu hovorila pravdu," zavzlykala som. Stáva sa zo mňa padavka. Potlačila som plač a s červenými očami som sa pozrela na Christopherovu sestru.

Sonja ma sestersky objala. Objíma omnoho lepšie ako Chris. Dokonca lepšie než moja mama.

Chvíľu sme stáli v našej chodbe a objímali sa. Ani neviem, prečo objímam úplne cudzieho človeka.

„Sonja?" ozvalo sa vo dverách o pár minút.

„Chrisie! Rozprávala som sa s našou susedkou. Nie je super?" zapišťala ako správna staršia sestra a pustila ma. Aspoň myslím, že je od neho staršia.

„Preto sa tu objímate ako dve kravy? Sonja, ty si tá najhoršia sestra na svete!"

Jeho nahnevaný pohľad padol na mňa, no potom, akoby zázrakom, zmäkol. Stál vo dverách v čiernej koženej bunde a klasických modrých rifliach. Letmo sa usmial. Skoro to ani nebolo možné zbadať. Usmiala som sa tiež, no jeho nálada sa znova zmenila. Možno to len predstiera. Sonja sa pobavene usmiala.

„A ty najhorší zamilovaný chalan," zasmiala sa na ňom jeho sestra a detsky vyplazila jazyk.

„Prestaň, Sonja. Nie som zamilovaný," sykol a otočil sa tak, že sme mu ani jedna nevidela do tváre.

„Black... Typický Black. Tvrdohlavý až do špiku kostí. No tak poď, ty prerastené decko. Ideme domov, keď sa tu s ňou nechceš udobriť," pokrútila hlavou Sonja a obzrela sa v našom veľko zrkadle na chodbe.

„Maj sa, Veronica. Dúfam, že sa ešte uvidíme," pozdravila sa narozdiel od svojho brata a zmizla za dverami nášho domu.

Keď som sa z konverzácie konečne spamätala a rozmrzol mi mozog, pobrala som sa do kuchyne kde už udierala do nosa vôňa praženice mojej mamy.

„Kto je Christopher?" opýtala sa s potmehúdskym úsmevom.

„Na to ani nemysli, mami. Nič medzi nami nie je," povedala som rozhorčene a vybrala si lyžicu.

„Ale hovorila si niečo iné," zasmiala sa mama. Ona počúvala!

„Mami! Vieš, že sa to nepatrí!"

„Je pekný," rozmýšľala moja mama zatiaľ čo mi naberala na tanier večeru. „Ale nezdá sa byť milý," dodala po chvíli.

„Niekedy bol," šepla som si skôr sama pre seba ako mame a pohľad som zabodla do zelenej steny našej kuchyne.

„Hej. To bude kvôli tomu, čo si mu povedala," poznamenala mama a ja som sa červenala od hanby. To nemusela počuť.

„Chudák chlapec. Toľko sa trápi a nakoniec z toho aj tak nič nie je. Je to blbec. Mal možnosť vyriešiť svoje milostné problémy," zasmiala sa zvonivým smiechom a sledovala pri každom jednom súste, ktoré som si vopchala do úst. Mama mi je ako najlepšia kamarátka, sestra a mama zároveň, ale toto je už veľa. Prizerať sa ako jem. Tsss.

Nakoniec som do sebala nejako dostala celý tanier. Bolel ma z toho žalúdok, pretože praženica je dosť ťažké jedlo. A keď máte praženicu na večeru tak hrôza a des.

„Uvidíš. On to zo seba aj tak vykopne. Chlapi nevydržia byť dlho ticho," odpovedala mama na moju otázku, ktorá mi blúdila mysľou ako stroskotanec po neznámom ostrove.

„Je tvrdohlavý. Nepovie to," povedala som a pobrala sa do svojej izby.