Nechcená princezná

IV.

„Ahoj," pozdravil sa mi Chris s jeho typickým výrazom, ktorý odpovedá divnej emotikone.

„Veronica, tvojou úlohou bude ukázať mu celý interiér školy. Bude chodiť k vám do triedy."

„Som v prdeli," zašpekala som si pre seba. Lesie ma dobodá pohľadom a potom aj reálne zabije.

„Prosím?" pozrel na mňa udivene riaditeľ a po chvíli sa k nemu pridala aj Christopherova matka, ktorá už už chcela čosi povedať. Chris sa ticho rehotal, ale aj tak ho bolo počuť.

„Ale nič. S radosťou to urobím," usmiala som sa široko a v duchu som preklínala včerajšiu neškodnú udalosť.

„Tak si švihni, lebo prídeme na dokonalo nudnú hodinu informatiky," popohnala som ho.

„Milujem informatiku," poznamenal s úsmevom a nasledoval ma von z riaditeľne.

„Ver mi. Nemiluješ," zasyčala som a obzrela si ho. Srdce sa mi trochu viac rozbúchalo. Ako to, že sa človek dokáže zamilovať na prvý pohľad? Neverila som, že niečo také existuje. Možno ani neexistuje. Možno si len vymýšľam.

„Ty sa červenáš?" opýtal sa so smiechom Christopher.

„Čože?" zatiahla som zaskočene a pozrela sa do zeme.

„No, že sa pri mne úplne červenáš," zašepkal mi tesne pri uchu a mne naskočila husia koža.

„Narcis. Kto by už len teba chcel," zamrmlala som si popod nos.

„Ja som to počul," zasmial sa znova. Má dokonalý smiech, vtisla sa mi do hlavy táto divná myšlienka. Zatriasla som hlavou musím ho z nej dostať preč skôr, než sa stane niečo, čo budeme obaja navždy ľutovať. Zastali sme pred učebňou informatiky a ja som opatrne zaklopala. Potom som stisla kľučku a vstúpila som dnu.

„Prepáčte, že meškám, ale mala som nejaké povinnosti v riaditeľni," povedala som nášmu nudnému učiteľovi a sadla si na svoje zvyčajné miesto.

Christopher vošiel až po pár minútach. Zjavne bol v šoku, že som ho tam nechala. Pche... Mal ísť za mnou.

„Prepáčte mi moje meškanie," ospravedlnil sa učiteľovi, ktorý ho odignoroval a Christopher sa dotrmácal ku mne.

„To sa nerobí!" zašepkal nahnevane a ja som len pokrčila ramenami. Robí, či nerobí, ja som to urobila a je mi to úplne jedno. Vyplazila som na neho jazyk a vytiahla som si z tašky knihu.

„Ani toto sa nerobí." Asi ho zaškrtím.

„Každému to je jedno, zelenáč. V triede nemám veľmi dobrú povesť. Nemal by si sa so mnou zhovárať. Ani pri mne sedieť. Aj keď si myslím, že tebe to osobne nepoškodí. Nie som chorá, ale tvojej povesti na tejto škole to uškodiť môže," vysvetlila som mu a začítala sa do Shakespeara. Áno, aj také kúsky máme doma a hlavne tie rada čítam.

„Čo si vyviedla?" opýtal sa ma šeptom.

„Čítam knihy a fackujem každého, kto sa ku mne ozve," precedila som pomedzi zuby a nahnevane zatvorila knihu, ktorú som následne hodila do tašky. Vytiahla som z nej scikár formátu A4 a ceruzku. Začala som do neho čarbať a dúfala som, že z toho vznikne niečo, čo si budem môcť nalepiť na stenu.

„Si divná, Veronica Riddle. Nepoznám divnejšieho človeka," povedal potmehútsky a zjavne sa snažil započúvať sa do výkladu nášho učiteľa. Určite sa mu nedarilo, pretože chvíľami mi nazeral do skicu a stále mu z úst vypadla nejaká tá pochvala. Všetky som ignorovala. Teraz som tu len ja, skicár a moja dokonalá ceruzka.