Nechcená princezná

XLIV.

Zobudil som sa u seba v izbe. Ako som sa sem dostal? pýtal som sa sám seba a posadil sa.

Čosi sa vedľa mňa pomrvilo.

Vydesene som sa odstrčil nabok. Keď sa mi však to niečo dostalo do môjho zorného poľa, všimol som si, že je to iba moja Twixie. Usmial som sa a pohladil ju po zamatovej srsti. Pichlo ma pri srdci.

„Dobré ráno," zívol som a postavil sa. Došuchtal som sa k oknu a vyzrel von. Stále snežilo. Teraz už hustejšie ako včera večer. A aj ona bola na svojom mieste. Zasnene hľadela na snehové vločky s rukou na okne. Usmievala sa. Aspoň ona bola šťastná. Ale len na chvíľu. Potom sa odlepila od okna a zmizla vo svojom šatníku. Pred domom stálo, zjavne, Agnessine auto.

Tiež som sa dokopal ku skrini a vybral si nejaké čisté oblečenie. Spal som v tom, čo som mal včera večer na sebe.

Rýchlo som na seba hodil nejaké čisté veci. Ani som sa nedíval, čo si obliekam. Pripravil som si veci do školy, pretože som na to nemal čas. No stále som uvažoval, ako ma dostali z tej kúpeľne. A ak už ma z nej daným spôsobom dostali, ako ma dostali hore do izby?

Vyšla z domu. Všimol som si to kútikom oka. Postavil som sa z koberca, na ktorom som doteraz sedel, schmatol tašku a vybehol z izby. Bezpečne som prešiel schodisko a úspešne si obul tenisky. Potom sa to celé pokazilo.

„Kam ideš?" opýtala sa ma pozdvihnutým obočím. Vyzerala komicky.

„Do školy?" odvetil som drzo a dnes na seba konečne natiahol vetrovku. Sneží a teraz ďakujem všetkým bohom, ktorí existujú, že nie som prechladení. Včera som bol vonku iba v mikine a teplákoch!

„Tak odo mňa pozdrav tú svoju... ehm? Už ju sem neťahaj a ty sa neťahaj k nim."

„Myslím, že nenávisť je taká istá aj z jej strany, Natasha," riekol som a keď som vyšiel z domu, zabuchol som dvere. Ani som sa neráčil zamykať. Pre mňa, za mňa, nech nás vykradnú.

Som naivný, keď si myslí, že sa to celé zmení? Asi.

Čierny športiak už pred domom nestál. Páni, tí majú peňazí.

O pár minút som už stál na chodbe a pozoroval dav ľudí pri hlavnej nástenke s oznammi. Ani som sa tam nemusel ísť pozrieť. Z tých nahnevaných výkrikov som vedel, o čo ide.

„Omg... Hlavné úlohy obsadili exoti," sťažoval sa niekto.

„Čo? Na lyžiarsky nejdem? Ako to?" zneli ďalšie rozčúlené poznámky.

„Ahoj, Christopher!" zašvitorila pištiaca obluda a zavesila sa mi na rameno.

„Ahoj, Lesie."

„Zlá nálada? To napravíme," riekla sladko a rukou mi prešla po hrudi.

„Ďa-ďakujem, ne-nepro-sím," vyjachtal som a uhol sa jej plánovanému objatiu. Prečo ma to vždy tak nabudí? Prečo to ona vie? Sú za tým skúsenosti?

„Ale no ták, Christopher. Veronica sa to nemusí dozvedieť," šepkala zvodným hlasom.

Prehltol som nasucho. Bola horšia ako sirény z gréckej mytológie. Len pud sebazáchovy ma držal ďalej od rovnakých chúťok. Nemohol som si pomôcť. Začal som si hrýzť dolnú peru.

Ktosi ma stiahol dozadu.

„Nechaj môjho Christophera!"

Čo? Zmätene som zízal na nízku Daisy. Niečo určite pila.

„Počkaj, on už nechodí s tou kravou?" rozosmiala sa Lesie. „Musím uznať, že ty si ešte horšia," dodala po chvíli.

Aspoň niečo celkom pozitívne.