Nechcená princezná

XXIII.

„Máš šťastie," ozvala sa pri mne neznáma osoba. Obzrel som sa a zbadal akúsi plavovlasú ženu.

„Prosím?" opýtal som sa zdvorilo. Nechápal som kam tými slovami mierila.

„Vieš, Veronica nikdy nebola spoločenské dievča. Zväčša sa ku každému správa, alebo aspoň správala, bezcitne, ale ty ju dokážeš rozplakať a rozosmiať zároveň. Asi si jej jediný priateľ," vysvetlila.

„Neviem, či to je veľká výhra," povedal som neprítomne.

„Isto si výborne rozumiete." Zjavne nemienila prestať v tomto otravnom rozhovore.

„Niekedy až príliš," odvetil som a vložil ruky do vreciek na nohaviciach.

„Nerob to, ak sem chceš zapadnúť," poradila a ja som s povzdychom vybral ruky z vreciek.

„Nemyslela som to," povedala pobavene. „Neklam Anne. Nemá rada, keď ju niekto vodí za nos. Niečo o tom viem. Radšej jej povedz na rovinu ako to medzi tebou a Veronicou je skôr ako to zistí sama," dodala.

„Aha," vydralo sa zo mňa. Som trápny. To som nemohol vybrať vhodnejšie slovo? Alebo citoslovce?

„Som Aghata. Annina švagriná," predstavila sa.

„Christopher."

„Teší ma, Christopher. Poď, čoskoro sa to celé začne," oznámila mi a ja som ju nasledoval.

Pred malým vyvýšeným mramorovým altánkom sa už zhromaždilo veľa ľudí. Postavil som sa vedľa Aghaty.

„Drahí príbuzní, milí hostia! Vítam vás na tohtoročnom stretnutí pokračovateľov grófskeho rodu Corvus. Ako už všetci dobre vieme, Corvus znamená v latinčine havran," prehovoril starší muž so sivými vlasmi. Vyzeral dosť sympaticky. „Dnes si pripomíname odchod našej milovanej mami, babičky a prababičky Anne Marie Cassandry Corvus, ktorá nám bola dokonalým príkladom dôstojného života príslušníka rodu Corvus aj cez všetky prekážky, ktoré jej podložili pod nohy."

Do očí sa mi už tisli slzy. Mal som ju rád. Až príliš.

„Dúfam, že si pekne užijete dnešný slnečný deň," dohovoril a odišiel. Prekvapene som zízal na prázdny altánok. Taký krátky príhovor?

„Christopher?" ozvala sa Aghata.

„Áno?"

„Veľmi zapadáš k pokračovateľom, vieš o tom?"

Odpoveďou na jej otázku bol len slabý povzdych.

„Stalo sa niečo?"

„To je príliš... súkromné?" povedal som ospravedlňujúco.

„Tak hovor," usmiala sa Aghata. Zdala sa mať okolo tridsať rokov, ale správa sa ako tínedžerka.

Odkašľal som si. Nevedel som, či jej to mám povedať, no ťažilo ma to tak až som si nemohol pomôcť.

„Popravde, myslím, že tam aj patrím," začal som a pohľad zabodol do topánok. Našťastie to nemôže mojim topánkam ublížiť, inak by už boli roztavené. Ešte by som odpadol pri jej skúmavom pohľade.

„Pokračuj," povedala nedočkavo.

„Som adoptovaný," povedal som a zdvihol pohľad od topánok.

„To ale neznamená, že patríš k nám."

„Lenže znamená. To je môj kríž. Moje trápenie. Pred chvíľou som to povedal Veronice. Tak trochu som sa dozvedel o svojej biologickej rodine."