Nechcená princezná

XXVI.

„Cause I'm only a crack, in this castle of glass!" spievali sme na celé hrdlo a isto nás počula celá ulica. Alebo skôr kričali? To je jedno. Kto by povedal, že táto kapela je taká super? Donedávna som si myslela, že tí čo počúvajú drsnejšiu hudbu fetujú, pijú a robia ďalšie bludy. Chris ma presvedčil o úplnom opaku. Moja mienka je úplne iná.

„Upokojte sa! To ani nemôžem dovariť večeru?" vtrhla do mojej izby mama s pobaveným úsmevom.

„Prepáč, mami," opsravedlňovala som sa. Chrisovi aj mame mykalo kútikmi úst. Aj mne už bolo do smiechu.

„Na večeru bude kurča," oznámila a čo najskôr zmizla z pôdy mojej izby.

Počuli sme ako sa začala smiať keď sa za ňou dvere do izby s rachomtom zabuchli.

Tuež sme vybuchli do búrlivého smiechu a zvalili sa naraz na posteľ.

Chytila som sa za brucho a snažila sa o to, aby som sa prestala smiať ako narušený pes.

„Či blúznim, či spím, život to takto isto nevymyslí," zaspieval ticho keď sa dosmial. „Ja vieru som mal aj keď som nadával. Veď vieš. Že nájdem lásku, dokonalú múdru krásku. Do života mi vliezla, šťastie so sebou priniesla," hľadel mi do očí a pokračoval.

A potom prišla Haňka a skonštatovala, že ma za to zabije. #HOLUBKY

***

Stala sa zvláštna vec... MGS to videla a nezabila ma. To znamená, že jej budem písať do zošita kým to nedá do knihy. :P #HOLUBKY

„Si idiot," zasmiala som sa .

„Aj to, ale hlavne najšťastnejší idiot, láska moja jediná."

„Čo ak sa nám niečo stane?" Touto otázkou som ho zaskočila. Videla som mu to na očiach.

„Zatiaľ sme v poriadku. Nezakríkni to! Nechcem ťa stratiť," povedal.

Objala som ho okola pása a povzdychla som si.

„Chcem ťa zjesť!" zavtipkovala som.

„Hej!" snažil sa pôsobiť dotknuto, ale to mu nikdy nešlo. Ani teraz sa mu to nepodarilo.

„Bol si už u toho šialeného psychiatra?" opýtala som sa vážne a snažila sa posadiť. Sadra na nohe mi nedovoľovala si sadnúť tak ako som chcela a ani tá druhá narazená noha mi veľmi nepomáhala.

„Myslel som si, že tam pôjdeme spolu," vyhováral sa.

„Jasné. Ešte ma ten doktor obviní z toho, že ti pchám do hlavy kaleráby," zamračila som sa.

„Veď si ani nechcela, aby som tam išiel."

„Ja som ti len povedala, že šialený psychiater tvoje probémy nevyrieši!" osopila som sa na neho.

„Tak sa tu so mnou láskavo nehádaj! Dá sa to vyriešiť aj normálnym tónom!" rozkričal sa po mne.

„Nezvyšuj na mňa hlas! Prečo sa nemôžeme hádať? Pretože na to nemáš gule? Jasné, už chápem! Ty vlastne ani nie si chlap!" snažila som sa mu to všetko vrátiť aj s úrokmi.

„Si sprostá krava," vyletelo mu z úst.

Tak toto sme už prehnali.

Chris si položil ruku na ústa a zhrozene sa zadíval na môj prekvapene nahnevaný výraz. Nech si nadáva. Ja som už zvyknutá, že ma nik nemá skutočne rád.

No to už som zdvíhala ruku do vzduchu, keď som si uvedomila čo robím. Stiahla som ju späť k sebe a snažila sa prekryť zrhozenie nečitateľnou maskou.

Christopher sa postavil a zdrapil svoju tašku.

„Kedy sa už konečne uvedomíš, Veronica? Kedy pochopíš, že ostatní ľudia nie sú bábky, s ktorými sa môžeš ľubovoľne zabávať a ničiť ich zvnútra? Pochopíš to niekedy? Ja pri tom už asi nebudem," spustil so sklenými očami.

Chcela som ho zasa objať. Cítiť jeho blízkosť, jeho osobité teplo, ktoré dokáže vyžarovať iba on, jeho lásku. Všetko to mizlo.

Už sa bral na odchod, keď som sa s bolesťami postavila a jemne ho chytila za ruku.

„Prepáč mi to."

„Vieš o tom, že to ty robíš najviac chýb? Lenže ja ti ich odpúšťam. Nie som až taký žiarlivý a myslím, že to je len dobre. Nuž a hlavne som ti bol verný ako pes. Vieš o tom? Vieš o tom, Veronica? Ja som ti nechcel ublížiť. To ty si vždy ubližovala mne. Nie ja tebe."

Bolelo to. Slzy sa mi znova tisli do očí.

„Nechoď preč. Potrebujem ťa," precedila som pomedzi zuby.

„Aj ja teba, no myslím, že už potrebujeme aj niečo iné ako jeden druhého. Potrebujeme prestávku."

Poznáte ten pocit zlomeného srdca, však? Mám šestnásť a už som to stihla zažiť.

„Nehádajme sa, prosím." Aj keď som to bola asi ja, kto to všetko začal.

„Lenže ty to ani inak nevieš, Veronica!" Tento krát to bol on, kto zvyšoval hlas.

„Nehádajme sa," zopakovala som mu. Absolútne som ho nechápala. Má ma on vlastne rád?

„Asi som mal z toho okna pred rokom skočiť. Mal by som pokoj. Od všetkého."

Táto veta bolela najviac. Takmer som zabudla na jeho sebavražedné sklony.

„Je dobré vedieť, že pre teba už nič neznamenám, drahý Christopher," zavrčala som a prepaľovala ho pohľadom.

„Takto to vôbec nie je."

„Ono to tak vyznelo, Christopher!" Nekričala som. Iba som veľmi zvýrazňovala interpunkciu.

„Tak sa ospravedlňujem za to, že si to všetko takto začala! Urobil som chybu! Môj sprostý mozog urobil chybu," pokračoval ďalej.

Mala som pocit, že ma chce zabiť. Zabiť svojimi dobre volenými slovami, ktoré mi ubližovali.

„Choď preč!" zasyčala som. Všetko mi to išlo hore krkom. Doslova. Môj žalúdok bol ako na vode. „Vypadni z tohoto domu a už nikdy, počuješ, nikdy sa sem nevracaj!" povedala som nahnevane a on sa s bolesťou v očiach pobral preč.

Vo vnútri je isto rovnako zmätený ako ja. Ľúbiť či neľúbiť? Ja ho milujem. To už viem, no čo on?

„Chceme sa psychicky utýrať, že?" zneli jeho posledné slová, ktorými podotýkal krutú realitu.

Chceme a nesmieme. Chceme lásku, nesmieme jeden druhého.

Bolí to. Ten neznesiteľný tlak na hrudníku sa stáva každým nádychom ešte horším.

Dotackala som sa ku svojej posteli a posadila sa. Slzám som dala zelenú, no on mi spôsobil takú traumu, že nechceli ísť von a namiesto vzlykov sa z mojich úst drali zvuky podobné priškrtenému skučaniu polomŕtveho mutanta psa a tuleňa. Divné, ja viem.

Neprítomne som zízala na posuvné dvere do môjho šatníka a pomaly som prestávala vydávať tie čudesné zvuky.

Počula som ako mama čosi kričí, počula som Christophera, ktorý tiež niečo vravel, vnímala som slová, ale nedávali mi žiaden význam.

Prečo láska tak veľmi bolí?

Veď ja ju predsa nemôžem zabiť, keď mi začne čmárať do zošita, pretože kto so mnou bude na izbe na lyžiaraku za 10€? XD Ale musela som to tu dať, inak by písala ďalej. Túto časť venujem jej!!!

Inak, páči?