Nechcená princezná

XV.

Domom sa preniesol zvuk zvončeka a ja som okamžite spozornela. Zasunula som knihu medzi ostatné na poličke a utekala dole. Vytiahla som kľúč z vrecka na rifliach a snažila sa ho strčiť do zámku. Napokon sa mi to aj podarilo a ja som si nadšene vydýchla. Otvorila som dvere a usmiala sa.

„Oci?" Môj výraz v milisekunde sa zmenil a ja som ostala stáť ako obarená.

„Ahoj, Veronica. Mama ma poprosila aby som ťa prišiel strážiť," ozval sa vysoký hnedovlasý muž. Z môjho otca, ako vždy, bolo cítiť alkohol. To skôr Christopher ma bude strážiť. Keď sa mu podarí dostať cez môjho opitého fotra. Nejako to zvládneme a na noc sa zamknem. Proste dokonalý plán bláznivého tínedžera.

Otec prešiel popri mne, vyzul sa a v obývačke sa rozvalil na gauči.

Dvere na modrom dome sa akurát zavreli a Christopher sa na mňa usmial. Vyšla som vonku a privrela dvere.

„Ahoj," pozdravil ma, keď prešiel cez cestu a objal ma.

Nervózne som si podupkávala nohou.

„Ahoj. Musíme byť tichšie. Prišiel otec," vysvetlila som nahnevane.

„Veď si hovorila, že nemáš otca," poznamenal nechápavo.

„Naši sú rozvedení a vraj ho mama zavolala. Prečo? Má ma strážiť. On sa sotva udrží byť triezvy. To mi mama až tak prestala veriť?" zamyslela som sa.

„Určite nie," vydýchol mi do vlasov, no mňa to neupokojilo. Ani trochu.

Štuchla som do dverí a tie sa potichu otvorili, vošla som dnu v Chrisovom objatí, takže logicky aj s Chrisom. Ten sa vyzul a nohami odkopal topánky do botníka.

Potichu sa a s tichým chichotom sme vybehli po schodoch a zamkli sa v mojej izbe.

Chris si automaticky zložil veci a hodil sa na moju posteľ.

„Ale no tak," zasmiala som sa. On mi vždy vedel zlepšiť náladu. Ľahla som si k nemu a hlavu uložila na jeho zdvíhajúcu sa hruď.

„Povieš mi o tom?" zašepkala som mu do trička.

„Musíš to vedieť?" opýtal sa. Vedela som, že o tom nechce rozprávať, ale keď to bude pokračovať tak asi dostanem infarkt.

„Prosím. Chris, oni ma označili za bosorku."

„Viem, princezná."

Už zasa. Mala som chuť ho roztrhať, ale predsa ho ešte potrebujem. Bez neho by bol môj život to čo pred tým - tmavé miesto, kde sa musím schovávať aj pred sebou. Tento nový spôsob života sa mi páči omnoho viac.

Urobila som na neho psie oči a on sa zasmial.

„Tak dobre, ty môj blbec," smial sa ďalej.

„To je omnoho lepšie než princezná. Ja ťa budem volať 'môj magor'. Súhlasíš?"

„Ako chceš, drahá."

„Si ako zo stredoveku," podpichla som ho.

„A ty ako z vesmíru. Tak nadpozemsky krásna a mimozemsky sprostá. Nemusíš toľko nadávať."

Na chvíľu sa odmlčal a na tvári sa mu usadil kamenný výraz. Privrel oči a asi sa chcel ponoriť do mojej postele a radšej zmiznúť, než mi to rozprávať.

„Môžeš začať s tými snami, ak sa ti o tom druhom hovorí zle." Povzbudila som ho úsmevom.

„Ty sa usmievaš, no keď ti to poviem, budeš plakať. Ver mi."