Nechcená princezná

XVI.

Zasa mi ten zvuk ide roztrhnúť dušu. Pretočila som na posteli, no do čohosi som narazila. Otvorila som oči a vydýchla si. Takže to nebol iba sen.

Christopher sa už na mňa díval s mojím mobilom v ruke. Vypol budík a položil ho naspäť na miesto.

„Dobré ráno, princezná."

„Dobré ráno, môj stredoveký blbec," usmiala som sa a schovala sa pod paplón. Ráno mi je vždy zima.

Aj Christopher sa skryl pred svetom. Obaja sme cítili a počuli len naše výdychy a nádychy. Napokon ma objal, tento krát, teplými rukami. Spadol mi kameň zo srdca. Teraz som si úplne istá, že mu nič nie je.

„Ostaňme tu," zamrmlala som nespokojne. „Aj tak to nie je povinné a obaja sme to už videli," dodala som.

„Ako chceš. Dúfajme, že tvoj otec sa vyparí aj s tými poznámkami o necudných veciach za každým rohom. Vieš, čo je smiešne?"

„No? Zabi!"

„Že on to robil určite tiež. Skoro každý to tak robí. Ale sľubujem, že ja ťa nikdy neopustím a ani ťa nepodvediem."

Bolo čudné počuť z jeho úst tieto slová. Nie som si istá, či prvá láska vydrží tak dlho ako si on myslí. Po čase ho omrzím a nájde si inú. Lepšiu, s ktorou bude chcieť stráviť celý svoj život.

Ostala som ticho, no v duchu som blúdila spomienkami na naše prvé stretnutie, na prvý deň v škole, na hádku...

„Poznáme sa... koľko? Dva, alebo tri týždne? Už to ani nepočítam," zdôraznila som krutú realitu. Nikdy to nevydrží. Nie som až taká naivná, aby som tomu verila.

„No a? Láska vydrží tisícročia."

„Veronica! Vstávaj! Zmeškáš školu!" kričal môj otec spoza dverí.

„Ja dnes nejdem do školy, otec! Dnes ide celý ročník na výlet a ja som sa nezapísala."

Jeho nahnevané fučanie som počula aj cez dvere. Istotne to počul aj Christopher, pretože si ma ešte viac pritisol k sebe a pobozkal ma na vlasy.

„Vykradneme sa oknom a pôjdeme na zmrzlinu," podal svoj návrh Christopher.

„Koncom októbra?" opýtala som sa ho s pozdvyhnutým obočím a pokrútila hlavou. On je šialený.

„Prepáč. Ako rýchlo ten čas letí, že? Tak na pizzu," uškrnul sa a zhodil paplón na zem.

Roztriasla som sa od zimy a vystŕkala Chrisa z postele. Dopadol tvrdo na zem a rozosmial sa.

„Buď aspoň na chvíľu ticho inak to dopadne tak ako včera," upozornila som ho, pretože to, čo som zažila včera som nezažila už poriadne dlho.

„To nedovolím," odsekol zaťato a z ľahu sa vyšvihol do sedu.

Tá veta ma donútila hlboko premýšľať. Znelo to akoby ma chcel chrániť. Lenže ja by som sa dokázala brániť aj sama. V tom som si ale spomenula na ten monokel a výška môjho ega sa znížila.

„Prečo ja?" vyplávala zo mňa jednoduchá otázka, ktorú som neplánovala povedať. „Prečo máš rád takú divnú a škaredú babu?" opýtala som sa neprítomne.

„Už o sebe nehovor, že si škaredá! Kto ti povedal, že si škaredá?" Tón jeho hlasu ma prekvapil. Bolo to zmesou hnevu a prekvapenia. Aspoň tak som to počula.

Že som škaredá mi už povedalo mnoho ľudí. Teda skôr spolužiaci, ale asi by som sa nemala diviť, keď som obeťou tej najhoršej šikany. Lenže ja som sa ešte nevzdala. Nepadla som na dno a nezačala sa dopovať všelijakými liekmi a ani som nezačala piť, či drogovať. Vzala som to ako svoju súčasť. Chcela by som vedieť, prečo som to tak urobila.

„Pretože si ku mne bola až príliš milá. Pretože si sa nesnažila zatiahnuť ma do kolobehu školy a nenechala si ma v štichu," usmial sa tak sladko až sa mi zatmelo pred očami.

Trvalo to len chvíľu. Potom to rýchlo zmizlo.

„Človek sa nemôže zamilovať za jeden deň," šepla som aj keď viem, že to nie je vôbec pravda. Sama som sa o tom presvedčila v deň, keď sa nasťahovali na našu ulicu.

„Milá som k tebe nikdy nebola, Christopher," vydralo sa z môjho hrdla keď už sa mi to ticho zdalo príliš trápne s pohľadom zabodnutým do jeho olivovo-zeleného trička. „Nesprávala som sa k tebe najlepšie."

„Ale choď. Si tá najlepšia susedko-spolužiačko-opatrovateľka na svete. A hlavne si moja."

„Choď ty. Vždy som ti nejako ublížila," povedala som a pri aj pri týchto spomienkach ma pichlo pri srdci. Zvláštny pocit.

„Napokon to stálo za to. Poď, pôjdeme na tú pizzu," navrhol a postavil sa. Podal mi ruku a vytiahol ma na nohy.

Otvorila som skriňu v šatníku a vybrala z nej čierne tričko a modré džínsy.

„Teraz mi daj na chvíľu pokoj," poradila som mu a zatiahla posuvné dvere na šatníku. Prezliekla som sa a spokojne vyšla von.

„Kúpeľňa?" opýtal sa zvedavo.

„Dvere oproti," odvetila som a vzápätí zmizol za dverami mojej izby. Dúfam, že ho otec nechytí, keď je ešte doma.

Približne polhodinu som sedela sama v izbe a zízala von na mokrý chodník. Dnes je Halloween. Najhroznejší sviatok, v ktorý ľudia upisujú svoje duše diablovi. Prečo to vlastne všetci Američania tak veľmi uctievajú?

„Môžeme ísť?" vošiel Chris s týmito slovami na perách.

„Ešte ja, ty pako," zasmiala som sa a rýchlo odbehla do kúpeľne. Za malú chvíľu som sa ale vrátila. Trochu znechutená zo svojej novej modriny na líci, ale s úsmevom. Prípadne poviem, že som narazila do stĺpa, alebo niečo také.

Potichu sme zišli dole po schodoch s mobilmi v rukách a s peniazmi vo vreckách.

Prečo sa mi zdá zváštne, že môj otec už nie je doma? Aj keď... Už mohol ísť do baru. Prisahám, že ho do domu už nikdy nepustím. No myslím si, že on má aj tak kľúče.

Kráčali sme sotva tri minúty, keď mi v ruke začal zvoniť telefón.

Pozrela som sa na displej a nespokojne zafŕkala. Takmer ako kôň.

Zdvihla som so slovami: „Veronica Riddle. Prosím?"

Volalo mi neznáme číslo a tak mi neostávalo nič iné. Bezúspešne. Nik sa neozval. Snažila som sa napodobniť suchý kašeľ a zložila som. Na sto percent si zo mňa niekto robí srandu. Cesta do New Yorku z nášho zapadákova trvá takmer tri hodiny, takže by som sa nedivila, pokiaľ by to bol nejaký stupídny spolužiak.

Od cesty do pizzerie, ktorá nie je tak ďaleko od našej ulice, som očakávala asi niečo viac. Možno nejaký rozhovor, pri ktorom by som zistila, čo je s jeho otcom, alebo prečo má znova studené ruky.

Som ako hlúpa hus. Celú cestu som čušala a nesnažila sa nadviazať žiaden rozhovor, ktorý by nám vyplnil čas.

Pri pizzi a vychladenej kole sa však všetko zmenilo a Christopher spustil aj to, čo som o ňom nevedela vôbec a ani by som to na neho netipovala.

No povedali by ste na takýto typ chalana, že ako malý sa učil štrikovať, alebo vyšívať? Asi nie. Alebo že jeho rodičia nie sú jeho skutoční rodičia a dozvedel sa to od mojej prababičky? Ako, dopekla? To mi však odmietal povedať.