Nechcená princezná

XIV.

Stála som pred svojou skrinkou s učebnicami v náručí a čakala na Christophera. Včerajšok bol super. Iba pri ňom dokážem byť skutočne sama sebou. Do jeho odchodu mu červeň z tváre zmizla, ale aj tak mám podozrenie, že mi nechce niečo povedať.

Studené ruky, červená tvár... Problémy s cievami? Kto vie. Pokrútila som hlavou, aby som vyhnala pesimistické a fádne myšlienky z mojej hlavy.

Krásny upršaný štvrtok so sebou priniesol pochmúrnu náladu, no ja som bola aj taká šťastná ako blcha. Prečo sa hovorí „šťastní ako blcha"?

„Dobré ráno, Nica. Ako sa dnes máš?" ozvalo sa za mnou. Usmiala som sa.

„Ahoj, Martin. Mám sa dnes vynikajúco. Čo ty?" Už zas on? To mi nemôže dať pokoj?

„Ide to. Kde si nechala Christophera?" opýtal sa a poobzeral sa navôkol. Ale študentov je veľa aj keby ho podľa čiernych vlasov našiel rýchlo. Od Chrisa a Dominica viem, že má Martin niečo za lubom.

„Mal by už čoskoro prísť. Hovoril, že ho mám počkať tu," odpovedala som na jeho otázku s falošným nadšením.

„Prídete zajtra na večierok?" zmenil okamžite tému.

„Pravdepodobne nie. Je mi to veľmi ľúto, ale už obaja niečo máme," zaklamala som mu.

„Svätá pravda," ozvalo sa po mojej pravej ruke a objali ma jeho studené ruky.

„Dobré ráno," pozdravila som ho s totálne zamilovaným úsmevom, aby to aspoň pôsobilo tak dokonalo ako to v skutočnosti je.

„Ahoj, láska," zašepkal mi do vlasov a pozrel na Martina.

„Čau, brácho," pozdravil napokon aj jeho.

„Ahoj, Christopher. Takže už niečo máte. No tak nič. Možno nabudúce." Kývol na pozdrav a odišiel.

Otočila som sa k Christopherovi a objala ho.

„A pusa? Kedy bude pusa?" opýtal sa Chris s psími očami.

„Zabudni," usmiala som sa a štuchla ho do hrude.

„Som unavený," povzdychol si Chris a vzal moju dlaň do svojej ruky.

„Už zas tie sny? To prejde. Uvidíš. Všetko bude v pohode," povedala som povzbudivo.

Smutne sa usmial. „Máš pravdu. Určite to raz prejde." Stisol mi ruku a viedol ma chodbami školy do našej triedy. Vlasy mu skoro splývali s koženou čiernou bundou.

„Prečo ma neprekvapuje, že chodíš stále v čiernom?" opýtala som sa ho s úškľabkom keď sme zastali pred miestnosťou, ktorú počas dňa obývala naša trieda.

Znova sa usmial. Tento krát možno s väčším prívalom smútku v jeho tvári. Nič nepovedal len prešiel cez prah dverí a mňa do toho blázinca vtiahol so sebou. Nie som si istá, či mám právo tomuto hovoriť blázinec, keď to včera u mňa v izbe bolo ešte horšie.

Presunula som sa k poslednej lavici a zvalila som sa na svoju stoličku. Naschvál som so sebou stiahla obrus z lavice, pretože Chris si práve pripravoval veci na biológiu. Perá z otvoreného perečníka sa vysypali a učebnice so zošitmi sa rozčapili na gumenej imitácii dreva.

„Ver, nebuď protivná," zasyčal Christopher. Od včera sedí zasa so mnou a Ashton je znova sám. Môj spolusediaci si kľakol na zem a začal zbierať veci zo zeme. Ja som uložila obrus na lavicu a upravila ho.

„Prepáč. Neznášam školu," odmlčala som sa. „A Martina a proste všetko, čo mi dokáže pokaziť deň," zavrčala som a objala sa rukami. Moja dobrá nálada zmizla už vtedy, keď sa so mnou začal rozprávať ten magor.