Nechcená princezná

XIII.

Another person's pow

Zaklopal som na ich dvere a snažil sa ako tak usmievať. Napadlo ma, že by sme sa mohli učiť spolu aj cez to, že sa ona nikdy do školy nepripravuje. Ale vždy všetko vie a to je záhada. Možno má takú dokonalú pamäť.

Sny... Tie sny sú naozaj priveľmi živé a ja viem o tom viac ako ona. Nepovedal som jej ani úryvok z toho najmenej desivého sna, pretože aj ten by ju nahneval. Pri najlepšom iba vyľakal.

Naozaj sa o ňu veľmi bojím.

Za malú chvíľu sa otvorili vchodové dvere a v nich stála vysoká chudá žena s prísnym výrazom. Srší z nej autorita.

Chabo som sa usmial a aj ona hneď vyzerala príjemnejšie.

„Ahoj. Ideš za Veronicou?" opýtala sa ma príjemným zvučným hlasom.

„Dobrý večer. Áno. Môžem?"

„Jasné. Som Anne. Veronicina mama. Poď dnu, lebo inak zmokneš," zasmiala sa.

Až teraz som si uvedomil, že z príjemného osviežujúceho dažďa sa stal dotieravý lejak. Vošiel som do širokej oranžovej chodby a nadýchol sa príjemnej vône Veronicinho domova.

„Teší ma, paní Ridlle. Som Christopher, Veronicin," odkašľanie „spolužiak."

Nevyzerala príliš nadšene tým oslovení. „Prepána, aká som ti ja paní! Volaj ma Anne! Tak som sa predstavila!" povedala s úsmevom na perách.

„Dobre, Anne," usmial som sa tiež.

„Prvé dvere na pravo keď vyjdeš hore po schodoch," poradila mi paní Riddle (vlastne Anne) zatiaľ čo som sa rýchlo vyzúval z premočených botasiek.

S taškou zo školy na pleci som kráčal schodmi najtichšie ako sa len dalo. Chytil som kľučku na dverách do jej izby a opatrne ju stlačil. Nakukol som dnu a zbadal ju na parapete. Skoro vždy tam sedí, keď sa pozerám.

„Ahoj, princezná," pozdravil som ju ticho, no ona aj tak od ľaku skoro dostala infarkt. Aspoň podľa toho, čo som videl.

„Čo tu robíš?" osopila sa na mňa a hodila po mne vankúš z postele. Povedzme si pravdu – trafila sa. Vankúš narazil do mojej tváre a spadol mi do náruče.

„Máš úlohy?" opýtal som sa jej a vošiel do tmavomodrej izby.

„Ty si neuveriteľný magor," zasmiala sa. Od nej každá takáto urážka znie ako lichôtka. Viem, je to divné.

„Vlastne ty ich nepotrebuješ, ale ja áno. Pomôžeš mi s nimi?" opýtal som sa jej a nahodil psie oči.

„Nie, nepomôžem a nevyzeráš tak zlato ako si myslíš," podotkla s pobavením v hlase.

„Zabije ťa, keď pomôžeš najlepšiemu priateľovi a životnej láske?" opýtal som sa s falošným urazením a sadol si k nej na posteľ.

„Ale no tak. To si až taký blbý?" opýtala sa ma s úškrnom a buchla ma do ramena. Môj strach sa už úplne vyparil. Ani som si to nevšimol.

„Asi áno. Ale aj tak ma máš veľmi rada, že?" zasmial som sa a detinsky vyplazil jazyk.

„Nie," povedala rázne s kamennou tvárou, no potom sa začala smiať ako zmyslov zbavená. Hodila sa na posteľ.

Vyzliekol som si mokrú mikinu, ľahol si k nej a zízal na jej fantastický tmavý strop posiaty bielymi fľakmi namiesto skutočných hviezd. Od reality to nemalo ďaleko. Touto chvíľou by som mohol žiť celý svoj život.