Nechcená princezná

XXIV.

O malú chvíľu už Christopher stál uprostred rozsiahleho dvora a pohľadom vraždil Eatona.

„Celý čas ma pozoroval," povedal znepokojene.

„Čo ty vieš? Možno to je úchylný homosexuál, ktorý nevie, že si možno jeho brat," zasmiala som sa.

„Nestraš ma, prosím. Stačia mi tie jeho čudesné pohľady, ktoré mi daroval počas prezliekania v obývačke tvojho starého otca."

„Možno si na teba počká v temnej uličke. Ostávajú tu na dva týždne, takže by som na tvojom mieste bála poriadne," pokračovala som provokatívne.

„Keď nebudeš ticho, tak ťa pred všetkými pobozkám," vyhrážal sa.

„Alebo sa tu presťahujú a bude sa večer kochať tvojím metaním sa v spánku cez okno. Možno ťa bude aj kamerovať."

Christopher sa ku mne naklonil. Nemôžem to predsa brať ako trest nie? Prilepila som sa na jeho ústa a uhryzla ho do spodnej pery.

„Au!" zasyčal ironicky.

Eaton mu požičal sivé tričko s dlhým rukávom a čierne tepláky. Vyzeral tak prirodzene. Všetko na ňom dokonalo sedelo.

„Romeo!" zakričal na Christophera Richard, manžel Aghaty, a tým ho vyzval k tomu, aby sa pridal k jeho týmu.

„Pa pa!" zakývala som mu.

„Veronica!" zavolal ma k sebe môj strýko Charlie.

„Rozkopeme vás," oznámila som Chrisovi a z prstov som poskladala provizórnu pištoľ a namierila ju na Christophera.

„Určite máš pravdu, no v Rusku som hral vo futbalovom týme, takže by som sa na tvojom mieste nevyvyšoval, láska," reagoval okamžite a na povel píšťalky nášho úplne profesionálneho rozhodcu, čo myslím ironicky, sa pobral na svoju stranu ihriska.

Rozhodca znova zapískal a Christopherovi spoluhráči sa rozbehli oproti nám. Zaujala som bojovný postoj a prebrala jednému z nich loptu. Dokopala som ju až k Richardovi, ktorý ju vykopol rovno na Christophera.

Ticho som pozorovala, ako Chris ladne uskočil a kopol do lopty, takže sa vrátila k nám.

Rýchlo som sa rozbehla k našej bránke, ale zakopla som a v bolestiach spadla do pokosenej trávy.

„Do kravy!" vypustila som zo svojich úst dokonale premyslenú nadávku, ktorú bolo určite počuť až do susedného parku.

So slzami v očiach som si vyhŕňala zakrvavenú nohavicu a fučala od bolesti. Pomedzi to som sa stihla aj zasmiať, že som taká blbá a dokážem sa potknúť aj o trávu.

Christopher pribehol okamžite ku mne, ako keby bol môj osobný strážca a padol na kolená do trávy.

„Prepána, Ver," zalapal po dychu, keď si aj on konečne všimol pretrhnutý sval a bielu vytŕčajúcu kosť, ktorá bola pokrytá červenou krvou.

So mnou tento pohľad nič nerobil. Akurát som šokovane hľadala nejaký povzbudivý pohľad. Niekoho, kto by povedal, že to bude v poriadku. Nič... Musím to urobiť sama.

„To bude v pohode," povedala som a ticho som sa rozplakala. Slzy mi tiekli po lícach. Ešte dobre, že som si stihla odmaľovať špirálu a mejkap, ktorý ešte aj dnes mal zakrývať modrinu, ktorá už nebola tak výrazná.

„Volám sanitku, alebo ju do nemocnice vezieme sami?" opýtal sa Richard, ktorý ma po chvíli vzal opatrne na ruky.

Skríkla som od bolesti.