Danger (JBFF) SK

Úvod

Takže toto je moja prvá kniha. Budem rada ak si to prečíta aspoň zopár ľudí. Ak by sa vám chcelo môžete napísať nejaký ten komentík :3 Veľmi by ma to potešilo. Ja nebudem pítať tak ako daktorý ľudia, že ak to bude mať toľko koment/vote tak až vtedy pridám čast -_- ja to píšem pre moju a ak sa vám to bude páčiť tak aj vašu zábavu. :D Časti sa snažím pridávať časti čo najskôr. Predsalen je dosť obtiažne napísať jednu časť, nieto času :D ale snažím sa.  Takže ak si tento príbeh prečíta aj jeden človek a zanechá názor tak ma to poteší.

Úvod:

Poznáte ten pocit, keď stojíte niekde veľmi vysoko a máte chuť skočiť? No... ja to práve teraz prežívam. Stojím na vrcholku mosta Golden Bridge v Californii a popravde nie som si až tak istá tým, čo sa práve chystám spraviť.

Snažím sa veľmi nedrkotať zubami, pretože tu hore tak trochu silnejšie fúka vietor. Posúvam sa o centimeter dopredu a pomaly sa blížim k okraju celého mosta.

Ukľudni sa! Veď to nič nie je. Len necelých 230 metrov a tvoje problémy sa vyriešia! snažila som sa upokojiť. Veľmi sa mi to nedarilo. Stále som sa triasla od zimi.

A práve vtedy mi začalo treba si kýchnuť. Šteklilo ma v nose. Pripojilo sa k tomu aj škrabanie v hrdle. Ak mi teraz začne tiecť z nosa môžem ísť rovno do postele a ten "menší" skok a únik z tohoto posratého života tak trochu preložiť o týždeň neskôr. Už to na mňa šlo. Trebalo mi kýchnuť si. Už ma nadrapovalo, ale nanešťastie pre mňa z dola kde, mimochodom v pohode jazdili autá a mňa si totálne nevšímali, sa ozvalo náhle trúbenie a dostalo ma z toho nepríjemného pocitu v nose. Trochu som si vydýchla, kedže to mohol byť môj koniec. Keby som sa, čo i len o pol centimetra pohla užila by som si svoj prvý, a povedzme na rovinu, aj posledný let.

Musí to byť nádherný pocit - letieť. Len tak si plachtiť vo vzduchu a ísť... všade. Žiadne zábrany, žiadne problémy. Proste len ísť. Stále chodiť na miesta, kde sa len ťažko dostať.

Z mojich myšlienok ma vytrhol pocit, ktorý som pred chvíľou zahnala. Vlastne nie ja, ale to auto. Tentoraz to bolo iné. Viac dotieravé. Nechcelo to prestať, nech som robila čokoľvek. A zrazu to mnou myklo dopredu. Logicky, že som neudržala rovnováhu a už len padala.

To lietanie nebol až tak zlý nápad. Teraz viem ako sa cítia vtáky.

Podľa mňa som letela/padala pomerne dosť dlho. Nedalo sa to až tak presne určiť.

Obzeral som sa okolo seba.

Takto skoro ráno je to všetko také nádherné. Všade okolo hmla. Keď som cez hmlové oblaky prepadla, premkla mnou až hrozivá zima, ale mne to bolo jedno. Ja som si ten pád užívala. Užívala som si každy obrat, ktorým ma hnal vietor. Užívala som si čistý čerstvý vzduch, nie ako ten niekde v strede mesta, kde sa po zemi povaľujú bezdomovci, kde výfukové plyny ničia ovzdušie a fajčiari odhadzujú ohorky len tak po zemi. A potom sa čudujme, prečo máme tak znečistené mesto.

To všetko mi preletí hlavou za necelých päť sekúnd, kedy si uvedomím, čo sa vlastne deje. Udrie mi to do hlavy a ja sa nestačím čudovať, čo som spravila. Začínam kričať a mávať rukami.

Vietor ma nejakým záhadným spôsobom odvial z dosahu betónu okolo stĺpov mosta. Až veľmi veľkou rýchlosťou sa rútim hlavou proti rozbúrenému moru. Vtejto rýchlosti mám malú šancu na prežitie.

Od hladiny ma delí len zo desať metrov a ja sa pripravujem na dopad, keď zrazu pocítim ruky okolo môjho tela. Zdvihnem hlavu a pozerám do žiarivo modrých očí... SUPERMANA. :D o my god ... to je superman. Ale čo tu robí superman?

"Vanessa! Vypadni z tej poondiatej postele! IHNEĎ" Fakt milé prebudenie z toho nádherného sna. Aspoň v snoch si môžem trošičku poupraviť skutočnosť. Aby bolo jasné všetko bola pravda. Každá maličkosť v tom sne sa udiala... no dobre, toho supermana som si domyslela. Ale to bolo to jediné.

Ako som už spomínala ten sen bol skutočný, ako aj všetky sny, ktoré sa mi doteraz snívali. Ten sen vlastne vôbec nemal skončiť tak ako skončil. Totižto pred šiestimy rokmi mi zomreli rodičia. Nejaký kokotko im to napálil zboku do auta v strede mesta, keď stáli na červenej. Ja som to nezvládla a zrútila sa. Ako psychicky tak aj fyzicky. Nemyslite si, že ten chuj, ktorý to do nich napálil si to nezlizol. Vtedy som bola hrozne nasratá a po nejakom čase som zistila kto to spravil a pomstila som sa. Ten chalan trpel viec, ako moji rodičia zakliesnený v horiacom aute. Pekne pomaly som mu ubližovala, až sám chcel aby som ho už zabila. Nakoniec sa zabil sám. Nejakým spôsobom si zapichol nôž do srdca. Takže pre mňa dobré. :D Nie som vrahyňa. O pár dní som to už vážne nezvládala a tak som sa rozhodla pre samovraždu. Vyliezla som na Golden Bridge a skočila. No vlastne neudržala rovnováhu z toho kýchnutia. A ako to už býva bol tam hrdina, ktorý ma zastavil pred smrťou. SUPERMAN. No fajn... nebol to tak úplne superman, ale jeden milostný párik, ktorý si urobil romantický výlet popod most. Asi to malo byť romantickejšie ako telo jedenásťročného dievčaťa, ktoré sa rozhodlo skončiť zo životom. Ale "šťastie" stálo na mojej strane a ja som to horko-ťažko prežila. Pol roka som sa zotavovala a keď ma z tej otravnej nemocnice prepustili čakalo ma ďalšie prekvapenie. Psychiatria. To bol úder pod pás. Rok strávený v sterilnej miestnosti s cvokmi pripútanými na lôžko. Bol to veľmi dlhý rok. Pôvodne som tam mala byť "len" pol roka, ale nemal sa o mňa kto postarať a tak to museli predĺžiť. A potom sa objavil riaditeľ jednej zo základných škôl z Californie. Ako sa to hovorí... vzal ma pod ochranné krídla. V mojich trinástich som nastúpila na jeho školu ako trošku otrasené dieťa. No ak si myslel, že som bola otrasená len trošku, tak sa mýlil.

Ja som tam bola úplne odlúčená od kolektívu. Bála som sa komukoľvek pozrieť priamo do očí. Každý na tej skurvenej škole sa mi posmieval. A tak som tam prestala chodiť. Jasné,že sa to "fotrík" dozvedel a mala som z toho poriadne problémy. Neskôr k tomu pribudli cigarety a alkohol. Síce som mala hlavu na premýšľanie no nemal ma kto podporovať a nikto sa o mňa poriadne nestaral. Ani ten môj "otec", ako som ho mala volať. Bol zažratý do práce s ostatnými deťmi. Prestala som poslúchať a začala žiť život podľa seba. Keď ma jeden deň doslova dotiahol do školy spoznala som tam jedného chalana. Stali sa z nás kamaráti a neskôr ma zoznámil s jeho partou. Keď som zistila, čo robia vo voľnom čase začala som sa ich báť. Predsalen nie každý skoro pätnásťročný chalan/dievča nechodí vykrádať autá.

Ale neskôr som sa k nim znova vrátila. No jedného dňa nás načapali rovno pri čine. Oni zdrhli a ja som nevedela čo robiť. Začala som utekať tiež, lenže som nebola dosť rýchla a chytili ma. "Otec" sa ma vzdal a pokračoval svojím životom. Ja som si odsedela dva roky. Tie "najkrajšie" roky som strávila v polepšovni s rovnako neposlušnými deťmi. V šestnástich ma premiestnili do väzenia, lebo nemali miesto pre nové nepodarky. A tak som posledný pol rok pretrpela v štátnej väznici s rôznymi vrahmi a násilníkmi. Celý čas čo som bola zavretá som cvičila... Po mojej šestnástke v jari ma prepustili. Ale neprepustili to nevinné dievča, prepustili dievča, ktoré sa chcelo silou-mocou pomstiť tym kreténom, ktorý ju podrazili. Došla som späť do Californie a jedného po druhom si ich podala. Nezabila som ich, zase až taká sviňa nie som. Ja som ich len tak trošičku priučila, že so mnou sa nemajú zahrávať. Nezomreli, ale skončili zo zopár zraneniami. Nič vážne, len zopár zlomenín, pomliaždenín a každý s rozdrbanou tvárou. Síce mi to bolo trochu ľúto, ale zaslúžili si to. Posledného som si nechala Mikea. Bol hlava bandy. Všetko organizoval. On ma vtedy nevaroval, že sú tam poliši a zdrhol ako prvý. On trpel najviac. A nakoniec aj tak skapal.

Sama som blúdila v noci, až ma našiel Ryan. Ešte teraz som v jeho parte a... no až tak veľmi sa to nelíši od toho predchádzajúceho života- drogy, alkohol a ten kto sa nám postaví, alebo niečo pokašle tak skape.Potom je tu taká malá prácička pre nás, že predaj štetiek aj zopár zbraní. To som nemala na práci ja. Ja som veľmi často odpútavala pozornosť. Ale keď šlo do tuhého, tak ja som bola tá, ktorej sa treba vyhnúť.

Aj teraz ma tak pekne-krásne Ryan prebudil.