Začujem zavýjanie niekde v diaľke, v lese. Pozriem sa nad seba, je spln. Rozbehnem sa, bežím za tým zavíjaním. Naskakuje mi husia koža ale bežím ďalej. Zavriem oči. Bežím a cítim sa voľná. Neviazaná, mám pocit, že môžem všetko. Začnem sa smiať a zrý...
„Bell! Bell! Vstaň!" Kričala Lea a skákala po posteli. „Koľko je hodín?" Opýtala som sa rozospato, no oči som stále neotvárala.„Zachvíľku 10:45!" Zakričala so smiechom sa hodila na druhú polku postele. Totiž v izbe som mala manželskú postel.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
( Takto vyzerá tá posteľ. )
„Čo to je len tak málo hodín? Leuš veď vieš okoľkej ja najneskôr stávam. Toto je pre mňa málo hodín." Povedala som s úsmevom. „Ale o 11:00 prídu na obed tí nový susedia." Povedala smutne a odula spodnú peru.
„Čo?" Vykríkla som a vyskočila som s postele. „Idem povedať ocinovi, že si už hore." Ja som sa začala rýchlosťou svetla obliekať a upratovať.
***
Cccccrrrnnn. Zazvonil zvonček a ja som sa skoro dostala infarkt. Ešte som sa rýchlo obliekla. (Ocino povedal, že sa mám obliecť do niečoho sviatočného.)
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Obliekla som si jednoduché šaty a vbehla som ešte na posledy do kúpeľne pozrieť sa na to ako vyzerám.
***
Počula som ako sa zoznamujú a ja som pomaly schádzala zo schodov. „Zlato? Poď, už sú tu." Ocino na mňa kričal, asi má nepočul už ísť. Pomaly som zišla zo schodov a zdvihla hlavu.
Predo mnou stál Ocino oblečený v kockatej košeli, Lea mala nádherné fialové šaty. Vedľa Lei stálo dievčatko, mohlo mať toľko čo Lea.
Ocino na ňu ukázal prstom a začal predstavovať. „Takže, toto je Anny. Je tak stará ako Lea a bude s ňou chodiť do školy." Povedal a pokračoval ďalej. „Toto je Hanna, ich mama. Možno si ju pamätáš, chodievala k nám aj s manželom keď ešte mama bola s nami. Jej manžel však zmizol tak isto ako naša mama. A nakoniec Dylan. On má 18, je o rok starší ako ty a bude chodiť na školu tam kde ty." Skončil s predstavovaním a ja som s kľakla k Anny a podala jej ruku. „Ahoj, ja som Annabella ale priatelia má volajú Bell." Usmiala som sa na ňu a ona má úsmev opätovala. „Môžem ťa aj ja volať Bell?" Opýtala sa troška nesmelo. „Jasné, môžeš."
Anny bola drobné dievčatko s krátkymi tvavohnedými vlasmi, a hnedými očami.
Postavila som sa a podala som ruku Hanne. „Dobrý deň, nesmierne ma teší, ja som Annabella ale môžete ma volať Bell. A mrzí ma to ale nespomínam si na vás." Hanna sa usmiala a ja som úsmev hneď opätovala. „Nemusíš mi vykať, jednoducho ja som Hanna a aj mňa teší." Dokončila a ja som sa otočila k Dylenovi, ktorý má skúmal pohľadom. Aj jemu som podala ruku a povedala som. „Ja som Annabella ale priatelia má volajú Bell." Usmial sa a povedal. „Ja som Dylan."
*** „Prečo ste sa prisťahovali práve sem, do malej dedinky obklopenej obrovským lesom? Nič tu nieje iba základná a to sa neráta." Uškrnula som sa na neho. „No, ja neviem, mama si tu vedľa v meste našla prácu ale nechcela bývať v meste tak sme tu." Odpovedal tak trochu zamyslene.
„Povedz mi teraz ty dačo o sebe." Pozrel sa na mňa so psími očami. Ja som sa len uškrnula. „Takže kde začať. Volám sa Annabella Kruoova. Mám 17. Narodila som sa na nový rok. Keď som mala 16 moja mama sa stratila. Mám sestru. Milujem najviac s farieb bielu a čiernu. Milujem hudbu, prírodu, psov a umenie." A to je tak málo o mne čo mu stačí hádam. „Stačí?" Opýtala som sa s úškrnom.
„Stačí." Povedal a zasmial sa. „A teraz ty."
„Volám sa Dylan Hako. Mám 18 rokov. Narodil som sa 29.12. Keď som mal 17 môj otec odišiel. Mám rád psi, hudbu, prírodu a tak."
***
„Chutí?" Opýtal sa otec. „Mňam, je to úžasne." Odpovedala som ako jediná.
***
„Prepáč, že musíme tak skoro odísť ale musíme ešte veľa toho vybaliť a tak." Pozrela sa smutne na otca. „To je v pohode tak teda zajtra sa zastavte na večer. Dobre?" Opýtal sa otec s úsmevom. „Dobre tak zajtra." Povedala a úsmev mu opätovala.
