Vlčí dar |Dokončené|

9.kapitola

„Našiel som ju ako malú, po Tobiasovej smrti. Nemal som nikoho. Priateľku som zabil. Otec zmizol a bál som sa vrátiť domov. Tu som ju našiel. Samú s bratom. Ako sa tisnú k mŕtvemu telu ich matky. Nikdy som nevidel krajšiu bielu vlčicu. Vzal som si ju. Aj jeho. Sú výnimočný ako ty, ako ja. Teda Loe je. Lou (Lú) neviem. S Loe sme spolu stále. Poslúcha na slovo a je veľmi inteligentná. Lou vždy bol vzdorovitý. Veľakrát ma pohryzol. Poď je v chate ukážem ti ho. " „Čím je výnimočná a prečo som ich nevidela ešte, veď sú v chate?" Uškrnul sa a postavil. Ja som sa postavila tiež a šli sme pomaly späť k chate. „ To čím je výnimočná pochopíš neskôr. A nevidela si ich preto lebo som im zakázal sa ti ukazovať."

***

„ Lou ja viem, že sa ani neukážeš ale chcel som ti niekoho predstaviť. Tak prosím. " Zakričal naliehavo keď sme sedeli na koberci, na podkroví. Loe ležala pri Dylanovi a hlavu mala položenú v jeho lone. On ju jemne škrabkal za ušami. Ja som sa obzerala či neuvidím Loa. Zrazu sa objavil predo mnou. Hnedý vlk. Bol veľký. Otočil hlavu na Dylana a začal vrčať. Asi mu stým chcel naznačiť, že sa ma posunúť ďalej. Vrčanie zaregistrovala aj Loe a v momente sa postavila pred Dylana a začala vrčať tiež. „ Ja odídem ale Lou ak sa jej dotkneš vyhodím ťa von nech máš akúkoľvek cenu. Jasné?" Podráždene medzi zuby povedal Dylan a zmizol.

Luo si sadol predo mňa a sledoval ma nádhernými očami. Pri Loe som mala prvý krát strach ale pri ňom nie. Vyzeral nebezpečne ale vedela som, že mi neublíži. Oči mal modré, nie také ako Loe, on ich mal žiarivé ako hviezdy. Dokonale ma upokojovali. Cítila som sa sním v bezpečí, tak isto ako s Dylanom. Z blízka nebol ani čierny, ani hnedý. Nedalo sa rozoznať jeho farbu. Natiahla som ruku. Mala som hroznú chuť sa ho dotknúť. Keď moje prsty prešli po jeho srsti, jeho srsť sa rozžiarila. Jeho oči žiarili tiež. Časti srsti , ktoré boli popísané rôznymi znakmi žiarili takou istou farbou ako jeho oči. Bolo to nádherné. Ucítila som nepríjemné pálenie na ruke. A potom si pamätá len ako sa mi zakrútila hlava. A zavíjanie vlka.

***

Cítila som niekoho ako ma drží za ruku. A potom veľmi silnú belosť dlane, ktorá ma tak moc pálila. Vôbec neviem kde som a kto ma drží za ruku. Nič si nepamätám. A som až moc otupená bolesťou na to aby sa mi chcelo otvoriť oči. Po chvíľke som ich však otvorila. Videla som svoju izbu. Dylana sediaceho vedľa mňa a držiaceho ma za ruku. V kúte som videla schúlenú Loe a vedľa nej Loua. Pomaly som sa posadila. „Ešte stále bolí ruka?" Opýtal sa potichu. Mlčky som prikývla. „Čo sa stalo? Ako som sa sem dostala? Ako dlho tu u ležím?" Opýtala som ustráchane. Mam z toho zlý pocit. Nič si nepamätám. Prečo? Dotkla som sa ho....potom ta bolesť...a potom už nič. A zrazu som tu. „Pomaly." Zasmial sa. Stále mi držal ruku a palcom mi hladkal chrbát dlane. Nie, že by mi to vadilo. „Ja som ťa sem preniesol keď som počul Louove vitie. Ležíš tu asi hodinu. A čo sa stalo? Dobrá otázka. Ja sám neviem. Ale jedno je isté, že aj Lou je výnimočný. A je tvoj, máž od neho znak, aj ja mám taký od Loe ale iný. Je dosť hodín spi ďalej a ja už pôjdem. " „Kde ?" Opýtala som sa skôr než som si uvedomila čo sa pýtam. „ Chcel som sa ísť osprchovať a ísť tiež spať na môj útulný gaučík." Povedal a ukázal na gauč na, ktorom chcel spávať a strážiť ma, ale väčšinou skončil v posteli so mnou. Puď kvôli tomu, že mi bola bola zima alebo podobne.„ Ale ak chceš môžem si ľahnúť k tebe." Dodal po chvíľke. „Bež sa osprchovať." Povedala som s úsmevom na perách. O pár minút sa vrátil zo sprchy. Ja som sa tvárila, že spím. Ale nevošiel do mojej izby za mnou. Zľakla som sa rýchlo som sa posadila. Loe a Lou bolí ukrytý pred mojim zrakom. Ticho som načúvala kde šiel. Pohyboval sa moc potichu takže som nič nepočula. Super. Usmiala som sa ironicky. O chvíľku sa potichu otvorili dvere na mojej izbe. Stál tam on a v ruke držal dve šálky asi plné kakaa. Tu vôňu spoznám vždy. Zrazu som pocítila slzu na mojom líci. Usmiala som sa na neho. Snažila som sa slzy zastaviť ale nešlo to. Moc mi to pripomínalo ocka. Naše večery. Chýba mi to. Sadol si vedľa mňa a opatrne mi podal kakao. „ Prepáč chcel som ťa rozveseliť, nie rozplakať. Ale mám aj dobré správy. Teda správu. Neviem to je nepodstatné." Dokončil a zasmial sa sám na sebe a ja sním. „ Plačem kvôli tomu, že mi to pripomína ocka. Ale ďakujem je úžasné." Povedala som s úsmevom skôr než stihol on začať. „Ja viem, a ďakujem snažil som sa. Je robené s láskou." Povedal a tiež sa usmial. „ Zajtra príde prekvapenie a ostane tu s nami asi bývať. Bude spávať v mojej posteli a ty u môžeš spať aj sama takže ja budem spať dole. A myslím si, že si super pokročila. Si tu asi týždeň ja neviem. Ale dokážeš sa sama premeniť, síce na premene späť musíme ešte popracovať ale inak ti to ide super." Usmial sa na konci. „ Jej ďakujem moc. A po prvé ty dole nejdeš. Ty spíš tu so mnou. Jasné? Ja sa sama bojím." Pozrela som na neho prosebne. On sa len zasmial. Ľahol si na mňa a hlavu si položil do môjho lona. Ja som prázdnu šálku položila vedľa jeho na stolík a začala som sa mu hrať s vlasmi. Ani neviem ako som zaspala.