,,Je to dokonalé. Ty si dokonalá." Proste len tak zrazu sa na mňa otočil. A potom som ucítila jeho pery na tých mojich. Bolo to krásne. Jednou rukou si ma pritiahol bližšie. Neprestali sme sa bozkávať.
***
Čo som to spravila? Moje myšlienky ma vytrhli zo spánku. Posadila som sa. Bola som v Andrejovej posteli. Vedľa mňa ležal Andrej. Bože nie. Všade po zemi boli naše veci. To sa nestalo...že sa to nestalo?
On. Je. Len. Môj. Kamarát. Nič viac. Bože koľko je hodín? Pozriem sa na mobil. 10 zmeškaných hovorov od Thomasa. Ani sa nečudujem je osem hodín. Už sme mali byť na ceste. Rýchlo som zavolala Thomasovi a vysvetlila som, že sme zaspali. Zobudila som Andreja a bežala do izby si zbaliť veci.
***
Sedeli sme v aute. Mlčky. Celý ten čas. Ešte hodinu a my sme doma. Nevedela som čo povedať a on asi tiež nevedel. Napätie, bolo všade okolo nás.
,,Bože už to nevydržím." Povedala som mierne hlasnejšie a Andrej sa zľakol. No už pokojne na mňa zarazene pozrel. ,,Čo také?" Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. ,, Andrej prepáč ale to čo sa včera stalo bola chyba. Mám Dylana...." Pri jeho mene celý očervenej. Doslova z neho hnev sršal. ,,Dylana hej? On si ťa nepamätá Annabella!" Skríkol po mne a ja som sa zľakla. Pozrela som sa von oknom a on upriamil svoj zrak späť na cestu.
Začali mi stekať slzy. Áno nepamätá si ma. No aj tak ho milujem. Budem ho milovať dokedy nezomriem. ,,Ja viem." To bolo jediné na čo som sa po chvíli zmohla.
***
,,Ach konečne akurát sa podáva obed. Určite ste hladný." Milo nás privítala babi. Ja som jej objatie opätovala. A pobrala sa do vnútra. Kufre nám zobrali chalani. Kde vlastne teraz budem spať? ,,Inak Bell potom s tebou potrebujem niečo prebrať." Iba som prikývla a spolu sme vošli do jedálne kde už všetci sedeli. Keď ma uvidela Zoe a Alex obe sa za mnou rozbehli a vrelo ma objali. Bože tak moc mi chýbali. Musím im všetko vyrozprávať. Keď sme sa konečne doobímali, vystriedal ich Thomas. ,,V pohode?" Šepol mi do ucha. Odtiahla som sa a takmer nepatrne som prikývla. Na konci stola sedel Dylan a pozeral mojim smerom. Všimol si môj pohľad. Ukázal na miesto vedľa seba. Nechápala som a tak som šla za ním. Doniesli nám polievku a my sme sa najedli.
***
Všetci už opustili jedáleň len ja a on sme tam ešte stále sedeli. Pozrel sa na mňa. Na jeho očiach som videla, že mi chce niečo povedať. ,,Viem, že keď sme už prišli sem tak mi bolo trochu blbo. Išiel som sa prejsť. Už som bol dosť ďaleko keď som zacítil iných vlkov. Nepoznal som ten pach. Potom si spomínam na to ako ma niekto zrazil na zem. Nejaké dievča spomedzi tých vlkov ku mne kráčalo. Bolo zahalené v čiernom plášti a na hlave malo kapucňu. nepoznal som ju. Volačo mi pichla do žili. A ja si potom spomínal už len na temnotu. Dedo si myslí, že to niečo je dôvodom prečo som stratil pamäť. Na toto som si však spomenul až včera. Ja nevedel som to." Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. Nevedela som čo povedať. ,, To čo sa stalo však už nezmeníme. Milujem ťa. Milujem ťa tak moc, že ťa nechám ísť. Len chcem aby si to vedel. Nikdy ťa neprestanem milovať. Nikdy...."
Zas tu je troška kratšia časť ale teraz budú bývať takéto aby som to troška natiahla lebo zachvíľku bude druhá časť, čiže aj koniec. Ďakujem vám za všecičko všecko......ľubim vás.. :* :*
YOU ARE READING
Vlčí dar |Dokončené|
WerewolfZačujem zavýjanie niekde v diaľke, v lese. Pozriem sa nad seba, je spln. Rozbehnem sa, bežím za tým zavíjaním. Naskakuje mi husia koža ale bežím ďalej. Zavriem oči. Bežím a cítim sa voľná. Neviazaná, mám pocit, že môžem všetko. Začnem sa smiať a zrý...
