Vlčí dar |Dokončené|

43.kapitola

Lú sa ma v mysli snažil zastaviť ale mňa poháňala túžba. Radosť. Bola to naozaj ona? Dobehla som k malej lúke na ktorej stál starý dom. Ak to teda dom vôbec bol. Kedysi sa tam robili diskotéky a všelijaké festivaly. Potom sa však zistilo, že v lese žijú vlci a ľudia mali strach sem ísť. Tak tá budova schátrala. 

Na tráve som si všimla krvou nakreslený kruh. Pomaly som podišla k nemu. Kde je Lú? Prestala som ho cítiť len tak zrazu. Niečie ruky mi chytili ruky z oboch strán. Začala som sa mykať no nepomohlo to. Boli vlci. A dosť mocný. Predo mnou sa zjavila nejaká baba s čiernym plášťom. Poobzerala som sa. Bolo ich viac. Vlci v ľudskej podobe v čiernych plášťoch. Čo sa to deje. Z predu k nám vykročil nejaký muž, ktorý v rukách držal ženu. A ja som vďaka jej vlasov spoznala moju mamu. 

Tentokrát sa mi vytrhnúť podarilo a chcela som bežať k nej. Pomôcť jej. No to dievča stojace predo mnou ma chytilo bod krk a odhodilo do steny tej budovy. 

V tedy som si niečo uvedomila. Ombres. Sú to oni. Babina svorka. Nevedela som čo robiť. Pomaly som vstala a obzerala sa okolo seba. Nikto mi nevenoval nejakú veľkú pozornosť a tak som sa rozhodla ujsť. Sama ich nepremôžem. Potrebujem nájsť ostatných. To bola chyba. Samozrejme, že ma sledovali. Stačil jediný krok vo vlčom tele a ďalej si nepamätám. Niekto ma musel dosť silne trafiť do hlavy. 

***

Po hodnej chvíľke som si opäť uvedomila svoju existenciu. Nechcela som ju však dať nijak najavo. ,,Aj tak vieme, že si hore." Počula som hlas, dievčenský. Asi patril tej krave čo ma chytila pod krk. Otvorila som oči. Bola som v strede toho kruhy. Hrubou reťazou pripútaná k zemi. Snažila som sa vytrhnúť ale márne. Na boku som si všimla Lúovo nehýbajúce sa telo. Zmocnila sa ma panika. Potom som si však pred mnou všimla hranicu. Takú na ktorej kedysi pálili čarodejnice. O ňu však bola uviazaná moja mama. Zo slzami v očiach hľadela na mňa. A ja som ucítila moje vlastné slané slzy. Okolo nás v kruhy stáli oni. Všetci v čiernom plášti s kapucňou na hlave. Predo mnou sa zrazu ako duch zjavila tá baba. Dala si dole kapucňu a ja som mala možnosť sa jej pozrieť do tváre. Bola to Alex. No nebola to ona. Oči mala čierne. Pri pohľade do nich som ju nedokázala spoznať. Oni mi ju ukradli. 

,,Zapálte ju." Skríkla a postavila sa vedľa mňa. Poslúchli jej rozkaz a jeden z nich zobral zapálenú palicu a pomaly kráčal k mojej matke, ktorá zo mňa nespúšťala zrak. ,,Mami...." Povedala som a hlas sa mi úplne triasol. Už už išli zapáliť slamu pod ňou keď som si uvedomila kto vlastne som. Ľahko za pomoci vetra som ten oheň sfúkla. 

,,Annabell..." Nedopovedala lebo Alex ju prekričala svojim ďalším rozkazom. ,, Zapáliť a kurva Dylan nie si tu len pre srandu králikov." V jej hlase bolo počuť dosť výrazné podráždenie. 

Otočila som sa a za mnou stál Dylan. Prečo je tu? Prečo mi nepomôže? Potom som si však všimla nejakú retiazku okolo jeho krku. Otočila som sa opäť na Alex a ona tiež mala retiazku. Ovláda ho.

Začala som sa vzpierať. Zo všetkou silou akú som mala a nevšimla som si, že zapálili slamu pod mojou maminou. Nešlo to sfúknuť. Oni mali svoj vlastný druh mágie. Aj oni mali silu ovládať vzduch. Väčšiu ako ja. Tak som sa ho snažila uhasiť inak. No nedokázala som ten oheň ovládať. Dylan sa začal činiť. Pomaly ma obaľoval ľadom. A ja som nemala síl bojovať. So slzami som hľadela na mamu. ,,Bell.....milujem ťa. Bojuj!" Viac už povedať nedokázala lebo z jej hrdla sa vydral zničujúci výkrik. Oheň sa začal šíriť po jej tele. A ja som sa na jej bolesť nedokázala pozerať. Sklopila som zrak nevšímajúc si pálčivú bolesť pohlcujúcu celé moje telo kvôli Dylanovmu ľadu. No Alex ma nemilosrdne chmatla za vlasy a donútila ma sa pozerať na mamine telo ktoré pohlťovali plamene. Ani som si neuvedomila a začala som kričať revať a mykať sa. Potrebovala som sa k nej dostať. Uzdraviť ju. Pomôcť jej. No oni mali iné plány. 

Utvorili kruh okolo nej a začali niečo hovoriť. Všimla som si maminu auru. Ktorá sa však hneď rozplinula do ich tiel. Cítila som ako ju pohltili. 

Potom sa Alex otočila ku mne. Jednu ruku mi vybrala z reťaze a otočila ju dlaňou hore. Prstom prešla po Lúovom znaku. On sa otvoril a začala z neho tiecť krv. A ja som vedela ak niečo neurobím prídem aj o neho. Nebola som dosť silná na utvorenie vlastného ohňa a tak som sa sústredila na oheň ktorý ešte stále horel okolo mojej mami. Jednoducho som ho všetok premiestnila z nej na mňa. Prelomil Dylanove zničujúce ľady a ja som vďaka tomu opäť začala cítiť svoju silu. Jednoducho som vytrhla reťaze zo zeme a omotala som si ich okolo svojich rúk. V každej som držala jednu časť. Skôr než si Alex uvedomila čo robím udrela som ju rozpálenou reťazou a ona dopadla na zem. Nechala som nech sa jej zmocní oheň. Otočila som sa od nej preč a počula som už len jej krik. Cítila narastajúcu moc. Roztočila som reťaze nad svojou hlavou a všetkých uväznila v mojou ohnivom kruhu. Potom nechala reťaze padnúť k mojim nohám. 

Oni si konečne začali uvedomovať čo sa vlastne deje a jedny sa snažili vo svojej duchovnej podobe ako tiene alebo duše ujsť no môj oheň ich nepustil. A tí druhý sa rozbehli po mne. Ja som sa však sústredila len na Dylana, ktorému som strhla retiazku. Hneď na to on odpadol. Stihla som ho zachytiť a jemne položiť na zem. Potom som sa sústredila len na moju moc. Na oheň, ktorý som cítila v každej časti môjho tela. Opäť som otvorila oči a oni stáli akoby zamrzli v pohybe. Roztiahla som ruky a ich pohltil oheň. Padli na kolená a mne sa ozvali v ušiach ich výkriky. 

Ruky som si priložila na uši a snažila to zastaviť. No nešlo to. Dopadla som na kolená...a zrazu to prestalo. Všetko. Necítila som žiadnu bolesť. Žiaden zvuk. Bolo ticho. A na miestach kde stáli ostali len rozplívajúce sa čierne tiene. 

Pomaly som sa postavila a ucítila Lúovo chlpaté telo stojace vedľa mojej nohy. Opäť som si kľakla a tuho ho objala. 

Po chvíli som sa postavila a ukázala na Dylana. On pochopil. Ľahol si k nemu. Strážil ho. 

Ja som sa otočila a zamierila k mojej mamine....

A tak čo na to hovoríte?? Už len dve časti vrátane epilógu a máme tu koniec :D :D