Začujem zavýjanie niekde v diaľke, v lese. Pozriem sa nad seba, je spln. Rozbehnem sa, bežím za tým zavíjaním. Naskakuje mi husia koža ale bežím ďalej. Zavriem oči. Bežím a cítim sa voľná. Neviazaná, mám pocit, že môžem všetko. Začnem sa smiať a zrý...
„ Dobré ránko, ako si sa vyspala?" Počula som jeho jemný hlas hneď pri mne. Cítila som jeho ruky okolo mojich pliec. Pomaly som otvorila oči a jemne som sa odtiahla aby som sa mu mohla pozrieť do jeho smaragdových zelených očí v ktorých som sa strácala. „Ako si vedel, že som hore?" Spýtala som sa neisto a stále som hľadela do jeho očí. On sa len jemne usmial a povedal. „Annabell ja som vlkolak, to znamená, že počujem tvoj tlkot srdca, cítim ťa. Dokážem rozoznať kedy spinkáš a kedy sa len tváriš." Dokončil pobavene. Snažila som sa tváriť urazene ale musela som sa pousmiať nad tým čo povedal. „Nie, že by sa mi tu s tebou nepáčilo ale čaká nás dlhý deň tak sa bež obliecť športovo a ja za tedy pôjdem urobiť raňajky. Oki?" Opýtal sa so žiarivým úsmevom na konci. Neodpovedala som len som sa pretočila na kraj postele a hlavu si skovala do vankúšov. Mne sa nescé. „No ták Bell stavaj hneď." Povedal pobavene. „Ja sa snažím." Odpovedala som do vankúša a začala som sa smiať. On sa postavil a pousmial sa nad mojom šialenosťou. Keď vychádzal z izby ja som už mierila k skrini vytiahnúť si nejaké oblečenie. Vybrala som si čierne dotrhané rifle. Moje obľúbené. A k tomu nejaké tričko a mikinu. Veci som si zobrala do kúpeľne. Obliekla som sa a spravila si ranú hygienu a všetko okolo toho.
***
„ No čo praženica chutí?" Opýtal sa s úškrnom. Všimol si jak ju doslova hádžem do seba. Bola som hrozne hladná. „ Že váhaš. Je fantastická." Odpovedala som s plnými ústami. On sa na mne len zasmial a pokračoval v jedení. Po hodnej chvíľke keď sme ešte dojedali posledné kúsky praženice, som sa opýtala do cela podstatnú otázku. „Čo bude s mojou školou?" „ No, môžeš sa na ňu vykašlať alebo sa vykašleš na toto a pôjdeš radšej študovať." Odpovedal a pozrel sa na mňa. Moja odpoveď bola jasná. Školu nenávidím. Pousmiala som sa nad tým, že už žiadna škola nebude. A on zas sklopil hlavu k tanieru lebo pochopil. Keď sme dojedli a upratali. Vyšli sme von. Bolo to tu krásne. Jeho chata bola na kraji nádhernej lúky. Na tom nádhernom bledozelenom mori bolo sem-tam vidieť jemné biele kvietky. Sem-tam ihličnaté ale aj listnaté stromy lemovali to zelené more, ktoré sa zdalo byť nekonečné. Ja som tam len stála. Pred jeho chatou. S úžasom v očiach neschopná pohybu. Bolo to dokonalé.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zbadala som ako pomaly kráča do stredu tej lúky. Potichu som ho nasledovala. Zastal a otočil sa ku mne. Chytil moju tvár do rúk. „ Nech sa stane čokoľvek nebež preč. Nemôžeš ma zabiť neboj." Povedal jemne. Ja som len mlčky prikývla. Dnes bude dlhý deň. Pustil mi tvár a hovoril ďalej.„ Dnes ťa naučím ako sa premieňať na vlka a späť na človeka kedy budeš chcieť. Ten vlk drieme v tebe. Musíš ho cítiť. Ako jeho srdce bije v tvojim. Ako prúdi jeho krv v tvojej. Zavri oči a sústreď sa iba na to. Cíť ho." Pomaly som zavrela oči ale aj tak som cítila jeho pohľad na mne. Snažila som sa sústrediť len na to čo mi povedal.
Cítila som jeho srdce. Každý jeden úder. Jeho krv jak prúdi v mojej. Jeho moc. Nechala som nech ma ovládne. Keď som otvorila oči bola som ja uväznená v ňom. Hľadela som na neho. Videla som každý detail jeho tváre. Videla som svetlejšie, lepšie. Počula som jeleň, ktorý sa prechádzal na druhom konci lúky. Počula som každý jeho ladný krok. Cítila som jeho jemnú vôňu, vôňu bielych kvietkov v tom zelenom mori. V tedy som zacítila aj jeho vôňu a moje telo ma opäť prestalo počúvať. Myslela som len na to ako mu ublížiť. Sklonila som sa a skočila bez toho aby som rozmýšľala nad tým čo robím. On ma len ladne odsotil pár metrov od neho. Urobil to tak ako by mi nechcel ublížiť. Mňa ten pád ale nebolel. Mrkal som a znova som to bola ja kto ležal na zemi. Podišiel ku mne a podal mi ruku. Ja som ju ochotne prijala sa postavila som sa pred neho. „Výborne, nečakal som, že to zvládneš tak rýchlo niektorým to trvá aj pár dní než sú schopný sa samovoľne premeniť na vlka." Ja som sa len usmiala. Jejo, zvládla som to. „Ale dôležité je sa premeniť samovoľne aj naspäť. Viem aké to je, ten vlk sa ťa zmocní. Ale musíš si uvedomiť, že ty si ten vlk a on je ty, ste jeden. Precíť to, teraz nie jeho ale vás, seba. Každý pohyb, všetko. Cíť to teplo, silu. Staňte sa jedným. Nie dvoma.
***
Skúšala som to celí deň, ale ja to vzdávam vždy ma musel odhodiť. Teraz stojím pred zrkadlom v kúpeľni a hľadím na seba. Dám si sprchu a idem sa dole najesť.
***
„Čo moje kamarátky?" Spýtala som sa smutne keď sme sedeli na gauči, na podkroví.
