Vlčí dar |Dokončené|

6.Kapitola

Zobudila som sa na príjemnú vôňu palaciniek, ale oči som nechala ešte zavreté. Trochu som sa pomrvila a zaborila som si hlavu hlbšie do vankúšov. Počkať kde som? Rýchlo som sa posadila. Obzerala som sa na okolo ale Dylana som nikde nevidela. Postavila som sa a šla som rýchlo upratovať posteľ. Chcela som zdrhnúť skôr než na tu niekto nájde. „Ale no čo ako si sa vyspala?" Počula som Dylanov hlas za mnou a skoro som padla naspäť do postele, ktorú som práve doupratovala. „Prepáč ak som ťa vyľakal." Povedal a začal sa smiať. Ja som sa neudržala a smiala som sa sním. Keď už sme sa konečne prestali smiať pozrela som na neho už vážnejšie.„Kde som?" Pomaly a opatrne som sa spýtala otázku, ktorá sa mi už dlhší čas vírila hlavou. „No včera sme prišli sem asi si to už nepamätáš. Toto je moja taká menšia chata. Je uprostred lesa tak radšej nezdrhaj. A neboj spal som na gauči. " Dodal keď si všimol môj zhrozený pohľad. Odľahlo mi. „No čo pôjdeš si dať raňajky a všetko ti porozprávam?" Opýtal sa s úškrnom. Iba som prikývla a mlčky som šla za ním do kuchyne. Že mala chata. Zasmiala som sa v duchu bolo to tu naozaj veľké nie moc ale keď povedal chatu čakala som niečo menšie. Mal to tu úžasné zariadené. Prišiel k stolu na ktorom boli prestreté raňajky. Hlavou ukázal aby som si sadla vedľa neho. Usmial sa a začal jesť. Keď sme konečne dojedli začal hovoriť.„Takže, toto bude asi môj najdlhší monológ v živote." Uškrnul sa a pokračoval .„ Takže kde začať, najskôr ti teda poviem o sebe. No keď som mal 15 dozvedel som sa, že som vlkolak od môjho najlepšieho kamaráta, ktorý ma rok učil všetko čo vedel a pomáhal mi. Keď však raz ho zabili pri tom ako ma chránil. A v ten deň som sa dozvedel o tebe otec mi to napísal v liste. Mal som ťa nájsť, zasvätiť ťa do všetkého a učiť ťa. Našiel som ťa aj s mamou a sestrou a teraz budeš so mnou bývať tu. Nechcel som ti to hovoriť včera lebo by si so mnou nešla. Ešte predtým ako ti niečo poviem ťa upozorňujem, že všade na okolo je les, asi najbližších 50 kilometrov len les okei?" Pozrel na mňa a ja som prikývla. Pokračoval.„ Prosím nezdrhaj. Budeš tu so mnou rok. Veci máš v izbe. Tvoj otec o tom viem sam to navrhol. Raz za čas ťa príde pozrieť. Nechcel mať vplyv na výcvik svojou prítomnosťou. Takže dnes je pondelok ( prepáčte ale nespomínam si aký deň som písala predtým, že je takže prepáčte) zajtra začína výcvik. Postupne sa dozvieš všetko čo budeš potrebovať vedieť. A ešte aby som nezabudol. Kuchyňa, jedáleň, obývačka,toaleta, pracovňa a oddychová miestnosť alebo tak nejak je na prízemí, čiže tu. Dve spálne,toaleta sú hore. Dá sa ísť aj na podkrovie. Keď chceš, môžeš sa tam ísť pozrieť. Tvoja izba je tam kde si dnes spala, za tedy ak ti to nevadí spal by som u teba na gauči, keby náhodou, potom budem spávať v izbe. Wau, vážne dlhý monológ." Uškrnul sa a ja som na neho zarazene pozerala. Rok? Ako vážne. Super. Postavila som sa a šla som do mojej novej izby vybaliť veci. Nezabudla som tresknúť dverami. Rozhliadla som sa po mojej novej izbe. Bola veľká. Nábytok bol biely. Kovová postel a na niektorých stenách kvetinové tapety. Mala som tu dvere do kúpeľne. Izba bola teda bielo- bledoružová. Mám rada bledoružovú a bielu milujem . Pri posteli som zbadala 3 kufre. Takže mám čo robiť.

***

Keď som konečne vybalila všetky tri kufre bola som hrozne hladná. Pomaly aby ma nepočul som zišla po schodoch dole. Rýchlo som si natrela rožtek a bežala naspäť hore po schodoch. No pri mojich dverách som sa zastavila. Boli otvorené. Nechala som ich predsa zavreté. Asi ma hľadá. Rýchlo som vybehla schodmi na podkrovie. Musela som si otvoriť. Keď som vošla potichu som zavrela za sebou. Bolo to tu krásne. Na zemi bol biely koberec. Steny boli biele sem-tam bolo vidieť tmavé drevo. Bolo tu veľa okien takých veľkých . V kútoch vankúše. Boli tu kreslá, gauč poličky s rôznymi vecami, knihami a tak. Bolo tu aj plátno s rôznymi farbami. Obrazy po stenách. Lampy. Dokonca aj klavír z tmavého dreva .Aj polička s fotkami a so starým fotoaparátom.

Bolo tu všetko čo som milovala. Kresbu, knihy, fotenie a hudba. Sadla som si na kreslo otočené smerom k oknu cez, ktoré bol vidieť les a najedla som sa.

(Takto nejak to tam vyzeralo ale tmavé drevo. Biely koberec a iný nábytok)

***

Zobudila som sa uprostred noci. A cítila som teplé slzy ako mi stekajú po lícach. Zas. Stále som bola tu, v kresle. Pozrela som sa na mobil, boli 2 hodiny ráno. Potichu som zišla dole. Otvorila som dvere na izbe a tam som ho zbadala. Zamračene a ustarostene sa pozeral na mňa z mojej postele. Ja som bez mihnutia oka hľadela zas na neho. Postavil sa a podišiel ku mne. Teraz som sklopila tvár a hľadela do zeme. No on mi jemne nadvihol tvár a pohladkal ma po líci.„ Kde si bola bál som sa o teba. Nikde som ťa nevedel nájsť, prečesal som celý les a ty nikde." Povedal smutne ale aj nahnevane a ustarostene sa na mňa pozrel .„ Ja viem, že je toho na teba moc ale musíš to zvládnuť a ja viem, že ty to zvládneš. Zvládneme to spolu." Teraz som sa už neudržala a tuho som ho objala, on mi objatie obetoval. „Prepáč, ja bolo toho na mňa moc a bola som len na podkroví." Povedala som smutne a na líci som cítila teplú slzu . On sa odtiahol a slzu mi zotrel. „Bež si pospať ja budem tu." Ukázal na gauč a usmial sa. Ja som si ľahla do postele ale bála som sa zaspať. Potichu som sa posadila a pozerala som sa ako spí. Bol hrozne zlatý a tak neviny. Keď zrazu si všimol môj pohľad a pomaly sa aj on posadil. „ Prečo nespíš?" Opýtal sa opatrne. „Bojím sa nočnej mory." Povedala som potichu.„ Prosím, poď sem za mnou." Dodala som prosebne. On sa len usmial a pomaly si ľahol vedľa mňa. Zaspala som v jeho objatí .

Prepáčte za gramatické chyby. Nejaký komentík alebo vote poteší. Ďakujem.