Začujem zavýjanie niekde v diaľke, v lese. Pozriem sa nad seba, je spln. Rozbehnem sa, bežím za tým zavíjaním. Naskakuje mi husia koža ale bežím ďalej. Zavriem oči. Bežím a cítim sa voľná. Neviazaná, mám pocit, že môžem všetko. Začnem sa smiať a zrý...
Ďakujem za všetky vote a proste za všetko. Prosím napíšte či vás tento príbeh ešte stále baví. Čo by ste tam chceli mať alebo tak. Bola by som hrozne vďačná lebo takto už nebol dlho žiadny komentík a mám taký pocit, že vás to už nebaví, že by som to nejak rýchlo ukončila. Takže za komentík budem rada a určite ma tým moc potešíte. :) :* ❤ ❤
PS: Ďakujem láska moja!!❤❤ Hádam ty vieš.
,,Prvým pravidlom je, že pravidla sa musia striktne dodržiavať. Druhé na rodiny nikdy neútočíme. Tretie jeden za všetkých, všetci za jedného. Toto pravidlo je hlavné. Jasné, že máme viac pravidiel ale vám stačí vedieť len tieto." Usmiala sa baby a pokračovala. ,,Raňajky bývajú vždy o 9 a večera o 6. Máme tu aj ľudí, ktorý upratujú izby. Len som sa chcela spýtať či vám to nevadí?" Pozrela sa na každého z nás. ,,Ja si myslím, že to nikomu z nás vadiť nebude." Povedala Alex a všetci sme prikývli. ,,No konečne." Vydýchol si dedo a upozornil nás tým na ľudí smerujúci za nami do obrovskej sali v ktorej sa podľa mňa usporiadavajú plesy.
Postavili sa do radu oproti nás.
,,Tak ja teda začnem s predstavovaní." Ozval sa Tobias a postavil sa pred dvadsaťpäť ľudí. Báb bolo možno pätnásť ani to nie zato chalanov bolo dosť.
Počas toho ak predstavoval som sa poobzerala okolo seba. Kde zmizla baby a dedo? Keď skončil s predstavovaním tak ešte dodal. ,,Pre vás sú dôležitý len Andrej, Barbara, Abby, Simon a Atil. Budete ich vídať asi najčastejšie .Vy ostatný môžte ísť." Počkal kým odišli a opäť pokračoval.
,,Andrej je moja pravá ruka. Vie o všetkom." Ukázal na vysokého, tmavšieho chalana s krásnou postavou. Mal čierne vlasy a tmavé strach naháňajúce oči a povýšenecký úsmev. Bol krásny. Keď si všimol môj pohľad lišiacky sa na mňa usmial. Zacítila som Dylanovú ruku okolo môjho boku a Andrej sa len tlmene zasmial. Takže môj Dylanko je žiarlivý. Sama som sa nad ním pousmiala a počúvala Tobiasa.
,,Toto je Barbara. Je akoby mama nás všetkých. Keď budete niečo potrebovať kľudne bežte za ňou." Drobnejšia blondínka s hrejivým úsmevom a jantárovými očkami sa na mňa usmiala a mňa zahriala pri srdci. Ako to robí. Úsmev som je opätovala.
,,Toto je Abby je to moja priateľka." Tobias sa zastavil pred krásnou černoškou s tmavými vlasmi. Vyzerala tak nevine tak čisto. Bože moje vyjadrovanie toho jak kto vyzerá je hrozné. Sama som sa zasmiala nad vlastným myslením a poriadne si prezrela Abby.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Toto je náš blázon a čistý autista Atil .Je vždy všade, preto sa sním asi stretnete. Ale volajte ho Ati." Pekný ryšavo-vlasí a pehatý chlapec sa na nás uškrnul.
,,A nakoniec tu je Simon. No on vás má kvázi na starosti. Bude vás zabávať a dávať na vás pozor. A teraz sa tu cíťte ako doma....A Bell ty poď prosím so mnou a Andrejom." Keď to Tobias dopovedal už stál pri dverách s Andrejom po boku. Dylanov stisk zosilnel. Ja som sa k nemu otočila tvárou a jemne ho pobozkala. Neochotne ale predsa ma pustil a ja som šla za Tobiasom a Andrejom, ktorý si má stále obzeral. Ale teraz je podstatné to, že mám strach.
Postavila som sa medzi nich. Andrej sa uškrnul a Tobias nad ním len pokrútil hlavou. ,,Poď." A ja som nemala na výber a musela som ísť.
Zastali sme pri obrovských starých dverách. Andrej ich otvoril ale do vnútra už s nami nešiel. Bola to obrovská pracovňa s krbom a s množstvom skriniek kde boli knihy. Boli tu ešte jedny dvere. ,,Choď." To bola posledná vec čo mi Tobias povedal a potom zmizol a ja som ostala sama. Pomaly som sa pobrala k tým dverám. Otvorila som ich. Bola to krásna izbička. Na jednej strane bola knižnica s veľmi starými knihami. Na druhej strane boli povešané zo stropu rastliny a vďaka nim to tu krásne voňalo. Dve kreslá boli pri obrovskom okne s ktorého bolo vidieť les. Na jednom kresle sedela babi. ,,No poď, sadni si. Už tu na teba čakám."
Sadla som si vedľa nej a ona sa na mňa usmiala.
,,Toto miesto postavili spolu ešte z ďalšími 20 kedysi moc dávno Gahybi . Malo to slúžiť pre vlkov, ktorý nemajú domov. Predtým sa o to tu starala moja mama a ešte predtým moja babka. Raz sa o to postará Tobias. Jedno toto sídlo je aj blízko Paríža. To sídlo je hlavné. Tam žila Gahybi. Moja pra pra a možno ešte pra babička bola jej kamarátka. A chcela jej byť najbližšie preto si vzala na starosť toto sídlo. To sídlo v Paríži teraz vlastný vlčia moc. Oni nás chránia pred svetom a tak je to komplikované. Ale chcela som tým povedať, že sídlo potrebuje naozajstnú strážkyňu."
Povedala a pozrela sa na mňa. Mala som pocit, že mi vidí do duše.
,,Nechápem tomu. Ničomu nechápem. Skade viete to všetko? Čo to má spoločné so mnou? Odkiaľ vôbec viete tak dobre rozprávať po anglicky? Prečo ste si ma sem zavolali?....."
Stopla ma pohľadom a ticho sa zasmiala. ,, S kníh to viem, to všetko. To čo to má spoločné s tebou sa dozvieš neskôr a neviem angličtina je hlavným jazykom vlkov. Vedia ju všetci.... A zavolala som ťa lebo som sa chcela porozprávať. Si výnimočná Annabell.... všetci ste výnimočný." Usmiala sa a postavila sa. ,,Na večeri sa dozviete nové informácie ale zatiaľ viem, že máš veľa otázok. Neboj raz sa dozvieš odpovede na všetky. Teraz poď Dylan ťa už čaká." Zamierila k dverám a ja som ju nasledovala.
,,Ale tá kočka je teda riadne...." Začula som Andrejov hlas a buchnutie. Vďačne som sa pozrela na babi a bežala tým smerom.
Na zemi som videla Andreja a nad ním Dylana. Mlátili sa. Teda Andrej sa celý od krvi kryl a Dylan ho mlátil. Dobehla som k Dylanovi a chytila ho za ruku. ,,Nechaj ho nestojí ti za to." Dylan má dobre reflexy. Trhol rukou a mňa odhodil za seba. Cítila som tupú pulzujúcu bolesť v hlave a všetko naokolo bolo čierne. Potom som odpadl.....
