Vlčí dar |Dokončené|

39.kapitola

,, Bell?" Cítila som Dylanovu ruku na mojom líci. Jemne sa ma dotýkal a mne z toho naskakovala husia koža. No nebol môj. Už nie. Otvorila som oči a rozospato sa na neho pozrela. ,,Hmm." PO mojom spánku, ktorý asi netrval moc dlho, som sa nezmohla na nič viac. ,,Poď za chvíľku nám letí lietadlo do Kanady." Nechcene ale predsa sa mi podarilo vystúpiť z auta. No aj tak som sa zapotácala a keby ma Dylan nechytí tak skončím na zemi. Podopieral ma.

 Boli sme od seba len pár milimetrov. Tak dávno to bolo čo sme sa poslednýkrát bozkávali. Takmer mesiac to už bude. Tak moc som ho chcela pobozkať. On urobil prvý krok. Priblížil sa ešte viac. No ja som sa odtiahla. ,,Prepáč...ale ja..ja nemôžem."  A išla som si vyberať veci z auta. Srdce mi búchalo do hrude. Mala som husiu kožu. Stále som ho milovala. No on mňa už nie. Jednu jedinú slzu som nechala stiecť po mojom líci. 

*** ( nikdy som ešte neletela čiže obdobie v lietadle asi preskočíme :D :D ) 

Konečne sme boli tu. Vlastne ani neviem kde. Vystúpila som z auta a stála som pred obrovskou chatou. A potom sa stalo niečo...niečo tak úžasné. Dvere sa otvorili a ku mne sa rozbehol Lu. Môj Lu. Môj vlčík. Spadla som na zem a on mi skočil do náruče. Zaborila som si tvár do jeho kožušiny a dúchala jeho pach. Opäť som ho cítila pre sebe. V mysli sa mi premietalo všetko to čo sa stalo jemu. Týrali ho. Mučili. No on sa nedal. A teraz je tu. Bože tak moc mi chýbal. Ani som si neuvedomila a z chaty vyšli von aj ostatný. Zoe po boku zo svojim vlkom tak isto ak aj Thomas. Stála tam aj babi a dedo. Proste všetci..

Všetci na mňa zarazene pozerali. Aha chápem . Okolo mňa a Lua bol kruh tvorený z ohňa, ktorý nebezpečne  horel. Mám asi dosť silné obranárske schopnosti. Oheň som nechala uhasiť a pomaly sa postavila. Lu sa zas postavil po mojom boku. ,, Nechcem byť dotieraví ale babi si nám dlžná par odpovedi. Mne a Belle. " Babi len prikývla na znak súhlasu a vošla dnu. Všetci sme ju následovali. No len ja a Dylan sme vyšli po schodoch do babkinej kancelárie. Ona má tie kancelárie fakt, že všade. Sadli sme si spolu na sedačku. Babi si sadla oproti nám na malý gauč. 

,, Tak jak začať. Narodila som sa v klane vlkov. No nie takých obyčajných. Volali sme sa Ombres. Tiene. Boli sme všetci v tmavých farbách. No ja som bola vždy iná. Bola som šedý vlk. Ombres majú schopnosť premiestňovať sa. Sú ako tiene. Nikdy neviete kde sa zjavia. Ako ľudia sú vädčšinou zahalený v čiernych plášťoch. Málo kto videl ich tvár. Pravú ľudskú tvár. Ja si ju nepamätám. Hneď jak zistili, že nie som jednou z nich vyhodili ma. Doslova. Nechali sme v lese kde ma našla jedna rodinka, ktorá ma aj adoptovala. Hovorí sa však, že majú čierne oči. Sú ako posadnutý diablom. Živia sa ľudským strachom a utrpením. A žijú dosť dlho. Nie jak mi, že máme na výber. Ony žijú stovky rokov. No nie je ich moc. Max päťdesiat. A ta tragédia. Bol podpálení miestny sirotinec vyše s dvesto deťmi. A stoja za tým ombres. Ľudia vraj videli vlčie tiene. Oni však nevedia kto to spravil. A podla všetkého tak ombres týrali vaše vlky. Ony sú im dosť podobný. Tiež sa vytratia keď chcú. Našou úlohou je ich nájsť. To čo bude potom je otázne. A Lu prosím ukáž jej to." Posledné slová boli mierené na vlka sediaceho pri mojich nohách. Ako na povel otočil ku mne hlavu a uprene mu hľadel do očí. 

On videl.... on ju naozaj videl...ona žije !!!!