Vlčí dar |Dokončené|

14.Kapitola

Ja ho zabijem!! Som si tým istá. On ma nechal uprostred lesa. Samú. Sedím tu u asi 5 minút, ani neviem kde.  Obzerám sa. Nikde ho nevidím. Ale on si ako vážne myslí, že som sprostá a neviem, že sa na mne neďaleko dobre ujebáva. Začala som zjapať - doslova- ako zmyslov zbavená. „Ja viem, že si tu. Kurva ja sa bojím čo tak dojsť za svojim dievčatkom. Ono nehryzká dokým ho nenaserkáš. Neboj nie som nasratá ja priam zúrim!" Ale bola som vo vlčej koži, takže som začala vyť a štekať, vrčať do lesa. Zrazu som počula jeho zavýjanie. „ O tom nepochybujem ale najskôr použi hlavičku." Živo si viem predstaviť ako sa musel premáhať cez smiech aby bol schopný dačo povedať. Nastražila som uši. Má pravdu musím sa naučiť vystopovať aj keď nepočujem či necítim. Zavrela som očí. Aj tak by som ho neuvidela na to si dáva veľmi veľký pozor, som si tým istá. Zamerala som sa na môj čuch a sluch. Som vlk. Dosť silný vlk. Dokážem to.  Nastražila som uši. Počula som veľa krásnych vecí a hlavne to čo som chcela počuť. Jemný dupot obrovských vlčích láb o zelenú trávu. Dupod sa vzďaľoval. Bol to muž. Žena by tak nedupala. Bežal dosť rýchlo. Podla čuchu som hneď spoznala Dylana. Nebol sám ucítila som aj ........................Loe. Jasné táto hra sa rozširuje. Celé toto moje silné používanie zmyslov mi trvalo pár sekund. Ak si myslí, že ho nedobehnem je na omyle. Bežala som za ním. Po mojom boku bežal Lú. Začala som vyť a zrýchlila, Lú sa ku mne pridal. Ani neviem prečo. Zrazu som sa ocitla v časti lesa, ktorú som poznala. Naznačila som Lúovi nech sa skryje a ja som zastala na tom istom útese. Stál na kraji a na krku mal náhrdelník tak ako som predpokladala. Ale Nikde som nevidela Loe. Tiež ju použije ako tajnú zbraň. Čaká, že o nej neviem. Zachytila som jej pach skôr ako zmizla. Keď Loe zmizne nedokážem určiť kde je necítim ju a ani nepočujem. To je jej výhoda tak ako aj Lúova. Lenže ja viem kde sa nachádza Lú aj keď zmizne. 

Bol to stále vlk. Bož je tak krásny. Nie! Možno je ale teraz sa sústredíme. Pomaly som sa približovala. Teraz mi to až doplo. Toto nie je len hra chce aby som využila všetky moje schopnosti. Vlčiu časť aj keď som človek. Lúa. Premienať sa behom stotinky. Zlepšila svoj boj. Nech má to po čom túži. Už teraz som si vedomá toho, že sa mi nepodarí zachrániť retiazku ale ten prívesok hádam hej.  Zastala som tesne pred ním. A moja taktika sa môže začať. Premenila som sa na človeka. V mysli som oboznámila Lúa stým čo po ňom žiadam. Pochopil. Loe je zas moja starosť. „Zlato bála som sa nevedela som kde si bežal. Z očí sa mi spustili slzy." Jeho pohľad zmäkol. Premenil sa na človeka a jemne mi zotieral slzy. Chytila som jeho ruku na mojom líci. A objala ho. Cítila som, že Lú je blízko. Chytila som retiazku.„Prepáč." Pošepkala som mu do ucha. Vtedy pochopil. Retiazku som mu silno strhla z krku. Asi mu to tam ostane poškriabané ale je vlk. Zahojím sa. Bože som tak zlá. Zasmiala som sa sama nad sebou. Hneď ako som strhla náhrdelník z jeho krku Lú sa odrazil od jeho hrude a Dylan padal dole. Teraz si chyť ty mňa. Lú zmizol. Viem, že je niekde blízko mňa ale za tedy ho nepotrebujem. Rozbehla som sa a počula som, že niekto beží za mnou. Dylan o nieje som si tým istá. Je to Loe. Zrýchlila som. Len pomimo prívesok som si dala do vačku. Prudko som zastala a premenila sa na človeka. Skúška číslo dva. Som schopná používať vlčiu časť aj ako človek? To uvidíme. Tak ako som čakala Loe si všimla to, že som zastavila až príliš neskoro. Vrazila by do mňa no ja som ju nežne odhodila preč tak aby sa jej nič nestalo. Toto je medzi mnou a Dalynom. Bežala som ďalej samozrejme ako vlk. Po chvíli som počula, že Dylan už beží za mnou. Nemám moc času. Ako vlk som skočila na obrovský strom ale už ako človek som šplhala ďalej. Zostala som na konári, ktorý bol dosť vysoko na to aby mu trvalo sa sem dostať. Dylan zastal dole. Bol celý mokrý. Ale necítila som z neho hnev skôr niečo ako radosť. Je rád, že som pochopila. Zacítil ma. Začal liezť po strome ako človek. Ja som ladne skočila dole a tesne pri zemi som sa zmenila a bežala som späť k útesu. Zastala som na kraji tak ako on. Ale bola som otočené čelom ku kraji. Zastal meter o do mňa. Cítila som, že vie, že v tomto bude zas nejaký chyták. Nijak som nedala najavo, že viem, že je tu. Opatrne podišiel bližšie. Asi aj on zatúžil po tom aby som bola mokrá. Skočil po mne a chcel aby som padla len ja ale ja som vedela o čo mu ide premenila som sa a zachytila som ho. Padali sme spolu. Premenil sa tiež na človeka. Jemne som sa obtrela mojimi perami o tie jeho potom som ho nohami od seba odsotila a hladko som dopadla do vody, čo sa o ňom povedať nedá. Chcela som sa čo najrýchlejšie vynoriť a bežať ďalej. Už už som sa chcela premeniť a rozbehnúť ale zastavil ma Dylanov na oko posmešný hlas.„ Ale ale nechýba ti niečo?" Bleskovo som sa otočila, v ruke mal náhrdelník. Ja tupá pri páde mi ho vzal. Skočila som po ňom ako človek. Uhol sa a náhrdelník si schoval do vačku. A začal sa tanec. Naše údery by s pohľadu prizerajúceho vyzerali ako dlho cvičené. My sme jednoducho boli prepojený. Koncentrovaný. Úplne sústredený. Nakoniec aj tak som na zemi bola ja pod ním. Ale zo svojou prácou som bola spokojná. Cez celú pravú časť tváre mal obrovský škrabanec. Aj telo mal dosť nepekne do hryzené a do škriabané. Ja som nevyzerala o nič lepšie. Zohol sa a jemne ma pobozkal. Odtiahol sa a ukázal na svoje líce. „ Za toto sa ti pomstím." Povedal s úsmevom. „ Ty sa mi pomstíš hej, kukaj na mňa." Ukázala som na svoju tvár. Začali sme sa nekontrolovatelne smiať. 

***

  „ Dylan? Spíš?" Spýtala som sa potichu.  Sú tri hodiny ráno a kto nemôže spať aj po hrozne vyčerpávajúcom dni. Predsa já! V duchu som sa smiala nad svojou debilitou. Otočil sa ku mne a vtiahol ma do náručia. Spí len v teplákoch. Keď som ucítila jeho hole ruky na mojej koži zatriasla som sa. „ Annabell prečo nespíš?" Opýtal sa jemne a vtisol mi bozk do vlasov. Hlavu som si uložila na jeho hruď a zavrela som oči. „ Nedá sa mi." Odpovedala som nad jeho otázkou a usmiala som sa. „Ďakujem, že si mi ukázal všetko čo dokážem." Povedala som a jemne sa odtiahla. „ Dylan ja odjakživa som si myslela, že láska je na nič aj tak nie je skutočná. Možno som sa len bála zrady, bolesti. Ale teraz keď milujem viem, že tá bolesť za to stojím. Dylan aj keď mi ublížiš ja to zvládnem. Milujem ťa. Mám strach ale ten vždy keď ti hladím do tak krásne zelených očí v ktorých sa topím. Cítim ja ani neviem ako to povedať. Ochranu. Možno sa mýlim ale verím, že ma chrániš. Milujem ťa Dylan moc, moc. Ďakujem." Povedala som. Dylan sa na mňa žiarivo usmial. „Vždy ťa budem chrániť." Povedal a usmial sa ešte viac. „ Milujem ťa tak moc, že si to človek nedokáže predstaviť. Ale teraz musíš ísť spať." Milujem ťa. Zahrialo ma to pri srdci. Uložila som sa späť do jeho náručia a tak som aj zaspala.

ĎAKUJEM ZA Vote aj za komenty, za to že čítate tento pribeh. Ľúbim vás ❤. Ste úžasní. Hore ten náhrdelník :)