Vlčí dar |Dokončené|

17.Kapitola

Pomaly som pootvorila oči, chcela som sa posadil ale rýchlo som si to rozmyslela lebo taká hroznú bolesť hlavy som teda ešte nemala a to som si myslela, že vlci sa nemôžu opiť. „ Och Bože." Vzdychla som keď sa mi konečne podarilo posadiť. Toto bude ešte dlhý deň. Zobrala som oblečenie, ktoré mi ako prvé padlo do ruky ( hore ) a zamierila som do kúpeľne. Osprchovala sa a spravila zo seba ako tak človeka. Z košíka v ktorom sú lieky som vybrala niečo silné na bolesť hlavy. Jednu tabletku som si dala ja. Začala účinkovať celkom rýchlo. Vrátila som sa do izby. Dylan nebol v posteli. Poobzerala som sa po izbe a našla som ho na druhej strane na zemi pri posteli. Stále bol len v teplákoch. Bože je tak zlatý keď spinká. Zišla som potichu dole a zobrala som dva poháre a naplnila ich studenou vodou. Vrátila som sa do izby na stolík som mu položila pohár vody a tabletku. A teraz nájsť ostatných.  S pohárom a ďalšou tabletkou v ruke som zamierila do Dylanovej starej izby, ktorá teraz patrí Thomasovi. Tak isto ako Dylan neležal na posteli ale na zemi vedľa postele. Pohár aj tabletku som mu položila na stolík. Išla som dole pre dalšie dva poháre vody.  Potom som šla do časti tohto domu v ktorej som nikdy nebola. Otvorila som prvé dvere. Boli to dve izbe rozdelené kusom steny ( hádam sa chápeme). V jednej na posteli ležala Alex a v druhej Zoe.  Vedľa bola kúpelňa a na druhej strane boli ešte dve rozdelené izby. Išla som naspäť do izby aby som si vlasy zviazala do neposlušného drdla a mohla som ísť variť. Bolo 12 hodín. Na raňajky trošku neskoro, tak som sa pustila do robenia mäsa na panvici a ryže. Variť síce neviem tak dobre ako Thomas či Dylan ale hádam to bude stačiť. Zrazu som ucítila niekoho pohľad za mnou a hneď na to niekoho ruky no mojich bokoch. „Cica nemám nič proti tvojmu vareniu ale nechaj to radšej na mňa a bež pokrájať šalát." Povedal Thomas a odsunul ma.„ Oki." Neprotestovala som aj tak Thomas varí lepšie. „ A inak ďakujem za tú tabletku." Dodal a úprimne sa na mňa usmial. Ja som mu úsmev opätovala a šla som krájať ten šalát. „ Bell?" Opýtal sa Thomas a otočil sa na mňa. Po prvý krát mi povedal menom. Zarazene som sa na neho otočila. „Áno, Thomas." Vrátil sa naspäť k vareniu ale pokračoval. „ Ja len môžeš ma volať aj Thom. Chcel som sa pravdivo opýtať či ti tá prezývka nevadí." „ Nie nevadí, je to čudné lebo keď som začala chodiť na strednú bol chalan čo ma volal cica. Jedného dňa som to u nevydržala a jednú mu vlepila. Urážal ma tým. Od teba to neznie ako urážka ale tak ja neviem tak milo. " Dokončila som a musela som sa usmiať. Thom však neskončil a pokračoval. „Nechcem aby si ma odcudzovala. Som sukničkár, vždy som ním bol. Asi si si už všimla ako sa pozerám na Zoe. Nechcem jej ublížiť, chcem si ju získať. Možno som sa zamiloval. Ja neviem. Je krásna a inteligentná a....proste úžasná."Žiarivo sa usmial a pokračoval. „ Závidím ťa Dylanovi, našiel si niekoho kto ho miluje tak oddane ako on. Ten spôsob ako sa na seba pozeráte, vždy som to chcel zažiť." Povedal smutne. Nechala som nôž nožom a objala som Thomasa on mi objatie s láskou opätoval. Ale nie takou láskou ale skôr takou súrodeneckou. „ A ja zas vidím ako sa Zoe pozerá na teba, páčiš sa jej. Získaš si ju tak, že nebudeš zo seba robiť idiota. Buď taký aký si." „Ďakujem sestrička. Vždy som chcel mať drobnú sestričku, ktorú by som chránil. Bohužiaľ som jedináčik. Budeš moja sestra?" Opýtal sa a odtiahol sa aby mi videl do očí.„Ja som vždy chcela mať brata. Bude mi cťou." Usmial sa a ešte mi venoval svoje bratské objatie. Potom sme sa obaja vrátili do práce. Šalát som už dokrájala a Thomas ma učil ako ho dobre zarobiť, mäso aj ryžu mal už hotovú. „Idem prestreť na stôl." Povedal. Zrazu ma niekto zo zadu objal a daroval mi bozk na krk. Hneď mi bolo jasné kto to je.„Bell vieš o to, že aj keď by si mala vyzerať hrozne a s kruhmi pod očami kvôli včerajšku si stále tak úžasne krásna. Milujem ťa." Dopovedal a celý krk mi prešiel drobnými bozkami. Keby sa nedržal tak asi som na zemi pretože s toho jak krásne vyslovuje moje meno sa mi podlamujú kolená. „ Ó tak to si cením, ale ja ťa milujem viac." „ Nie ja teba." Povedal Dylan a otočil si ma k sebe. Vášnivo a zároveň dravo ma pobozkal.  

Síce nemá 1000 slov ale som rada, že som zvládla napísať aspoň niečo. Ľúbim vás :* <3 Komentíky a vote prosímmm. A tie aj ďakujem. :)