Vlčí dar |Dokončené|

12. Kapitola

Ešte stále som nebola stotožnená stým čo všetko dokážem. Bežala som príliš pomaly a Dylan sa mi stratil z dohľadu. Zastala som. Nevedela som kde som. Ale zrazu som za počula zavíjanie. Len jednému človeku mohlo patriť tak nádherné vitie. Rozbehla som sa za tým, a zrazu som ho uvidela. Stál na kraji nejakého útesu z, ktorého vyvierala voda. Bol to krásny vodopád. Premenila som sa na človeka. Pomaly som prišla až k nemu a postavila sa vedľa neho. On iba potichu povedal. ‚‚Nedovolím aby si padla, ale ak padneš skočím za tebou. Sme vlci nič sa nám nestane." Po jeho slovách som ustúpila o meter ďalej. ‚‚A teraz bojuj." Ešte dodal rázne a zaujal bojový postoj. ‚‚Ale ja..." Nikdy som nebojovala. Chcela som sa obhájiť, že neviem bojovať ale nenechal ma. ‚‚Ja viem, ale preto sme tu. Máš to v krvi. Tvoj otec síce nieje vlk ale pomáhal bojovať keď bolo treba. Ovláda všetky bojové techniky aké sú. A tvoja mama." Chvíľku stíchol a čakal na moju reakciu. Ja som sa mu len jemne pozrela do očí a prikývla som a on pokračoval. ‚‚ A tvoja mama je jedna z najlepších bojovníčok vo vlčej koži aj mimo nej. Poznám síce aj lepších a silnejších ale ona je úžasná. To čo viem ma naučila ona. A vďaka nej som sa naučil bojovať proti niekomu neporaziteľnému. Niekoľko krát som porazil aj ju. A teraz sa ty staneš najlepšou bojovníčkou. Oddaj sa tomu a bojuj." Dokončil, zotrela som si slzu stekajúcu po mojom líci a zaujala som bojový postoj. Otočila som sa a celou silou som vrazila do jeho tváre. Nečakal to a trochu sa zapotácal a nezabudol sa aj uškrnúť. Bojovali sme. Smiali sa. Bol to ako tanec. Naše kroky boli odhodlané. Naše oči žiarili vo vychádzajúcom slnku. Na chvíľku sme zastali hľadiac jeden na druhého. Stála som na okraju útesu. Otočila som sa a skočila som. Bolo to nádherné. On skočil za mnou tak ako sľúbil. Nie moc vysoký útes z, ktorého vyvierala voda. Krásne jazero a potôčik , ktorý sa strácal medzi stromami. Krásne stromy s voňavými kvetmi. Poletujúce motýle a kvety všade na zemi. Bolo to krásne. Ladne som dopadla do vody a Dylan za mnou. Pod vodou ma chytil za bok a ťahal hore, ja som sa nebránila. Vynorili sme sa on mi dovolil sa nadýchnuť a potom sa zmocnil mojich úst. Potom ma jemne nadvihol a na rukách ma niesol z vodí, ja som sa len na neho usmiala a oprela si hlavu o jeho hruď.

Síce taká kratšia časť a trošku skorej, ale hrozne som ju chcela dať publikovať už. Tak prepáčte, že je taká krátka. Ten obrázok síce nieje taký ako som si vodopád predstavovala. Ale nájsť obrázok, ktorý by bol ako podľa mojich predstáv je nemožné.