Vlčí dar |Dokončené|

40.kapitola

Videla som ju v jeho spomienkach. Moju matku. Nedokázala som racionálne myslieť proste som vstala a vybehla von. Musím ju nájsť. Bežala som do lesa. ,, Mami!" Kričala. Plakala a modlila sa, že ma začuje, že je v poriadku. Týrali ju tak ako Lua. Ten obraz som mala stále pred očami. Až sa pri mne objavil Thomas. Tuho si ma privinul k sebe. A nepustil dokedy som sa nebola pokojná. 

,,Musíme.....musíme ju nájsť..." Ledva ledva bolo rozumieť čo som povedala cez moje vzdychy. Po pár minútach som sa ako tak upokojila a Thomas ma zaniesol do mojej novej izby. Ľahla som si na mäkkučkú postel a hneď som zaspala. Už som nemala viac síl. 

***

Zobudila som sa v Dylanovom objatí. Nemala som síl už bojovať zo sebou. Neodtiahla som sa. Mlčky som hľadela na jeho dokonalú tvár.  Už som svoje telo neovládala. Nahla som sa a pobozkala ho. Ten pocit znova cítiť jeho pery bol tak úžasný. Brebral sa a posadil si ma na seba. Spolupracoval. Túto chvíľku však mohla pokaziť len babi. Vtrhla nám do izby a keď si bás všimla len sa zasmiala. ,,Juj prepáčte. " Chtiac nechtiac sme sa od seba odtiahli. ,,Čo je také dôležité?" Opýtala som sa netrpezlivo. Potrebovala som ho opäť cítiť tak blízko. Chcela som sa opäť cítiť bezpečí v jeho objatí. V jeho očiach tiež horela túžba. Ale prečo? On si nič nepamätá nie?

,,Len pred chvíľkou sme našli jedného nášho člena svorky mŕtveho a pri ňom bola tabula z nápisom miesta kde sa stretneme. Chcú aby sme ich našli takže dnes o piatej vyrážame. Ideme pár stoviek kilometrov do lesa. Pripravte sa oblečte sa. Zavolajte rodičom. Boh vie či sa vrátime."

Skončila a odišla. To už dnes? Prepadla ma panika. Vzala som mobil a bežala von z izby, zavolať domov. Potrebovala som ešte raz počuť ich hlas. Otec to zdvihol takmer okamžite, ako keby čakal na to, že zavolám. 

,,Oci?" Už len pri vyslovení jedného slova som začala plakať. Vedela som, že sa musím rozlúčiť. No nevedela som či to zvádnem. 

,,Áno zlatko?" Bolo počuť, že v jeho hlase narastá panika. ,,Čo sa stalo?" 

,,Teraz nám bolo povedané, že sa máme rozlúčiť s našimi blízkymi. Je svorka vlkov, veľmi nebezpečných vlkov, ktorý bez príčiny vraždia ľudí. Musíme ich zabiť. Ochrániť tak ľudí. To je naša úloha oci. Chrániť tento svet. Prosím odpusť......ja mrzí ma to. Ľúbim ťa..." 

Dokončila som a on ma hneď začal utešovať veril, že to zvládnem. Hovoril, že som ako matka. Som mocná. No ju tiež zajali....

Nakoniec som sa rozprávala aj s mojou malinkou sestričkou, ktorá mi chýbala asi najviac. Tak dlho čo sme sa mi nevideli. 

***

Rozhovor s mojim otcom a sestrou bol nekonečný. A toľké množstvo servítkov čo bolo pri ňom použitých. 

Pozrela som sa na hodiny. Je čas ísť papať. Do jedálne som vstúpila ako posledná. Prekvapilo ma, že nikto nemal pochmúrnu náladu. Všetci sa smiali. Pripíjali si a rozprávali sa. Majú vlastne pravdu za pár hodín možno nebudem žiť a fakt posledné hodiny života oplakávať nebudem. 

***

,,Je čas ísť." Povedala babi a všetkých nás objala. Išli sme len ja, Dylan, Thomas a Zoe. Len my sme mali šancu ich poraziť. My sme boli tý výnimočný.