Vlčí dar |Dokončené|

44.kapitola

Jej telo bezvládne ležalo na mäkkej tráve. Klakla som si k nej a snažila sa udržať slzy. No aj tak na do mnou prebrali kontrolu. Celé jej telo. Tvár....nohy...ruky. Všetko bolo pokryté popáleninami. Hlavu som si uložila do svojho lona a jemne ju hladkala po líci. Popáleniny mizli. Od miesta kde som sa jej jemne dotkla. Nakoniec zmizli úplne. 

,,Mami? Ja......ja sa ešte nechcem rozlúčiť.....nemôžeš odísť....ešte nie." Šepkala som do ticha trasľavým hlasom. ,,Nevidela som ťa tak dlhú dobu....a teraz? Teraz keď tu konečne sedím vedľa teba.....už tu nie si. Mami? Odpustíš mi to? Že....že som ťa nešla hľadať skôr? Mohla som ťa zachrániť....ja..vždy som verila, že sa vrátiš...ale teraz? Ako mám žiť s tým, že sa už nikdy nevrátiš.....ako sa mám pozrieť do očí môjho otca...tvojho manžela...a povedať mu, že už tu nie si?? Ako to mám povedať jej ?? Tvojej dcére. Lee. Ako? Nechala si ma tu samú.....a ja ešte nie som pripravená povedať zbohom...nie som dosť silná. Nie som tak silná ako ty...nikdy som nebola......Milujem ťa mami......" Opatrne som položila jej hlavu opäť do trávi. Čo budem robiť teraz? Slzy mi stekali po lícach. Podišla som k nej a jemne ju vzala do náručia. A odniesla do vnútra tej budovy. Položila som ju na zem. Nie na podlahu. Podlaha tu nebola.....rástla vo vnútri tráva. Jemne som ju položila a postavila sa pred ňu. Nechala som okolo nej vyrásť milión malých kvietkov. Bola tak krásna. 

Poslednýkrát som sa otočila a pozrela na ňu. S vedomím, že to je poslednýkrát čo na ňu hľadím. A to vedomie ma ubíjalo z vnútra. Slzy mi už prestali stekať z očí plných bolesti. A tá bolesť ostala uväznená vo vnútri. 

A potom som sa otočila a zamierila k dverám. Nedokázala som vnímať výkriky, ktoré patrili Zoe a Thomasovi v dialke. Potom som začula aj jeho krik. Hneď jak som vyšla z tej budovy pohltili ju plamene. A ja som sa vynorila z plameňov a dymu rovno pred nimi. Stále vedľa seba, všetci nemo hľadiac na mňa. Lú sa postavil pri moju nohu. Zoe odhodlane kráčala ku mne. Chcela ma objať a preniesť časť mojej bolesti na ňu. No už viac nie. Nechcem aby trpela. Nie kvôli mne. ,,Nie!" Povedala som rázne a o krok ustúpila vzad. No ona sa nezľakla. Objala ma skôr než som si to stihla uvedomiť. No ja som ju od seba nemilosrdne odhodila preč. ,,Je mi to tak ľúto....všetko." 

To bolo všetko čo som povedala. Potom som sa otočila a premenila sa. Pomocou ohňa som urobila hranicu aby ma nemohli zastaviť. Pozrela som sa na Lúa po mojom boku. A v duchu sa rozlúčila z tým neviním dievčaťom menom Bell, ktoré znieslo viac bolesti než zvládlo......zbohom...

Tak a ešte epilóg a je koniec...:D