Začujem zavýjanie niekde v diaľke, v lese. Pozriem sa nad seba, je spln. Rozbehnem sa, bežím za tým zavíjaním. Naskakuje mi husia koža ale bežím ďalej. Zavriem oči. Bežím a cítim sa voľná. Neviazaná, mám pocit, že môžem všetko. Začnem sa smiať a zrý...
On sa nad mojou otázkou len pousmial a prisadol si ku mne bližšie. Asi vedel, že sa ju skôr či neskôr spýtam. „No ono je to troška komlikované."Povedal a uškrnul sa.„Pamätáš jak si mi hovorila o Zoe. Ja ju poznám. Je to kamarátka môjho kamaráta o ktorom som ti hovoril. Ten čo ma všetko naučil. Aj ona je vlkolak asi od 15 viem o tom. Ja neviem prečo ťa nemohla učiť ona ale viem o tom, že si vlkolak a sem-tam mi sem s tebou príde pomôcť. Takže ju uvidíš. A podľa toho ako ti to pôjde tak sa budeš môcť stretnúť aj s ostatnými. Lenže keby si ich teraz uvidela keď tvoja vlčia splýva s tebou tak by si ich mohla zabiť. " Aspoň, že ich za ten rok budem dakedy vidieť. „Ale prečo na teba nezaútočím ?" Vážne tomu nechápem. Ak by som zaútočila no otca, Zoe a každého iného tak prečo nie na neho?„Čakal som túto otázku." Povedal a zasmial sa. „Ja sám ani neviem. Ostatný to tak nemajú. Väčšinou ich učia ich najbližší. Ale ty si niečim výnimočná. A ja asi tiež." Poslednú vetu povedal tak potichu, že som ju skoro nepočula. „Čo sa stalo?" Spýtala som sa opatrne. „Rád by som ti to povedal ale pripomína mi to najhoršie v mojom živote čo som spravil. Nechcem pred tebou vyzerať ako slaboch. " Povedal s povzdychom na konci. „Neboj nebudeš." Povedala som mu na tom s úsmevom a prela som sa o jeho rameno. On si ma pritiahol bližšie, teraz som bola opretá a jeho hruď a jeho ruka bola na mojom boku. „V 15 keď som sa dozvedel kto naozaj som ma ten kamarát učil. Tiež ďaleko od všetkých. Ja som nechápal prečo. Povedal, že som výnimočný. Mal som priateľku. Bol to týždeň čo som ju videl naposledy. Volali sme si a povedal som jej miesto kde ma prísť. V tedy bol Thomas ( ten jeho kamarát, ktorý ho učil) preč, musel ísť nakúpiť a tak. Stretli sme sa. A ja som cítil, že sa niečo deje. " Odmlčal sa a ja som cítila, že mu stekajú slzy po lícach. Jemne som sa odtiahla. Chytila som jeho tvár do mojich dlaní. Palcami som mu zotrela slzy a povedala potichu. „Nemusíš mi to hovoriť ak ťa to moc bolí. " „Ja chcem, musím to dostať von zo seba, zožiera ma to príliš dlho. Vedel o tom len on a ja. No teraz už nikto." Povedal potichšie ako ja. Ja som sa uložila tak ako predtým a on pokračoval.„Skríkol som nech beží preč. Ona poslúchla, vedela, že sa niečo deje. Aj tak nemala šancu. Premenil som sa a za minútu som stal pred ňou a ona cúvala. Nevedel som to ovládať. Kaď som skočil po nej a začal trhať. Počul som ako kričí. Stále počujem jej krik. V tedy som sa na chvíľku odtiahol, ona stihla povedať„Milujem ťa Dylan. Navždy." A ja som ju dorazil. Krv bola všade. Ja som ju zabil. Ona ma milovala. Vzal som jej život. Nerob tie isté chyby ako ja, prosím. Nechcem ťa vidieť trpieť tak ako som trpel ja." Posledné vety povedal šeptom. Ja som sa len pritiahla ešte bližšie. Sedela som tam v jeho objatí zo zavretými očami a počúvala jeho bijúce srdce. Jemne ma hladkal a ja som zaspala.
***
Ráno som sa zobudila vo svojej posteli s jeho rukou na mojom bruchu. Iba som sa nad tým pousmiala. Vyzeral ako anjelik. Dokázala som sa na neho pozerať večnosť. Niečo ma k nemu priťahovalo. Jemne som ho začala hladkať po líci. „Ja viem, že nespíš a, že ma sleduješ. Nezabúdaj ja ťa cítim." Povedal rozospato a uškrnul sa do vankúšov. Ja som sa zarazila. Ruku som odtiahla a cítila som ako sa červenám. „Ale to neznamená, že ma máš prestať hladkať." Povedal viac pobavene ako rozospato. Iba som sa zasmiala a pokračovala v hladkaní.
***
„ Nezabúdaj, že ste jeden, precíť ho. " Povedal. Ale jemu sa ľahko hovorí. Ono to nieje také jednoduché. Na vlka som sa už premieňala bez problémov ale naspäť to nešlo, už to skúšame asi 3 hodiny. Je 12:30. Zavrela som oči. Keď som ich otvorila bola som vlk. Zachytila som každý zvuk, vôňu, pohyb. Proste všetko. Zamerala som sa na to aby som necítila jeho silu. Ale našu. Pochopila som, že keď budeme dvaja jednotlivci v jednom tele ako vlk nebudem môcť samovoľne nič robiť. Ale keď sa zjednotíme v jednom srdci, v jednej duši. Už nebude on a ja, ale my. Sústredila som sa na našu moc. Na naše pocity. Chcela som sa premeniť späť. Teraz som na neho nezaútočila ako vždy. Stála som na mieste a hľadela som na neho. Bol pripravený ma odhodiť. No nemusel, teraz nie. Zavrela som oči. Opäť som to bola ja vo svojom tele. Začala som výskať a smiať sa. Vletela som mu do náručia a zachytila som sa na ňom nohami. „Zvládla som to!" Kričala som. On ma pridržal na zadku aby som nespadla a niesol ku chate. „Áno, zvládla si to." Povedal pobavene a začal sa smiať. Jak inak ja som sa pridala. Odniesol ma do obývačky a opatrne ma položil na sedačku. „ Teraz máš voľno. Ja musím isť nakúpiť a tak. Donesiem pizzu. Asi o 2 som tu. Dobre? A vyhýbaj sa prosím ťa veciam čo by ti mohli zvýšiť adrenalín v krv. " Povedal s úškrnom. Prikývla som a on zmizol za dverami. Ja som si uvarila šálku horúceho čaju a šla som na podkrovie. Šálku som si položila na stolík a ja som šla ku stojanu s platnom. Obzerala som si veci. Bolo tu všetko. Mamine sa vždy páčili moje obrazy, nech u boli akékoľvek. Ten talent som zdedila po nej. Tak isto ako záľubu vo fotení. Prstami som prešla po niekoľkých plátnach položených na zemi. Boli tu akrilové farby aj temperové. Vodovky. Proste všetko. Aj blok s čistými papiermi. Farbičky. Ceruzky. Štetce, palety nádoby na vodu. A dvere ktoré som si všimla až teraz. Opatrene som ich otvorila a zažala svetlo. Bolo tu malé umývadlo. Utierky a tak. A tam boli ďalšie dvere. Tam sa vyvolávali fotky. Tak jak kedysi. Všade boli špagáty a štipce na ktoré sa vešali. Vrátila som sa k plátnam. Jedno som zobrala. V deň keď sa mama stratila som maľovala posledný krát. Dotkla som sa štetca. Vzala som ho do prstov. Opäť som cítila tú voľnosť. Mamin pohľad na mne jak kreslím. Verím v duchov a ak je mama mŕtva tak j tu so mnou. Ja to viem. Ale dúfam, že na mňa niekde ďaleko myslí. Štetec som namočila do modrej farby. Prechádzala som ním po plátne. Bolo to ako by sme boli jeden. Ten štetec bol časťou mňa. Mama ma za toto vždy obdivovala, za to ako sním dokážem cítiť. Tak to vždy hovorila. Pousmiala som sa nad tou spomienkou a kreslila som ďalej. Prestala som keď bol obraz hotový.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Otočila som sa k dverám, že si pôjdem poupratovať. Ale skoro mi všetko spadlo. Sedel tam a sledoval každý môj pohyb. „Ja...prepáč, nevšimla som si ťa. Keď maľujem tak nič nevnímam. Mal si sa ohlásiť. Prepáč." Povedala som koktavo. On sa zmohol len na: „Wau." Cítila som ako sa červenám tak som radšej zdrhla si poupratovať.
***
„ Ako to robíš?" Spýtal sa keď sme na sedačke v obývačke jedli pizzu. „ Čo?" Nechápala som. „ Ty nebola si tam ale predsa si stála predo mnov. Bola so ako keby srdcom neprítomná. Bola si vo svojom svete a na tú chvíľu nič iné pre tebe neexistovalo, len ty a plátno. Bolo to úžasne." Dokončil a oči mu žiarili. Ja som sa široko usmiala a jedla som ďalej. Dojedli sme a poupratovali, postavil sa predo mňa. „ Chcem ti niečo ukázať." Povedal šepkom. Obuli sme sa, vyšli von. Načiahol za mnou ruku. „ Zavri oči a ver mi." Bez váhania som sa chytila jeho ruky a zavrela oči. Bežali sme. Neviem kde. Neviem jak dlho. Zrazu sme zastali. „Môžeš otvoriť." Pošepkal mi do ucha a ja som mala husiu kožu všade. Opatrne som otvorila oči. To čo som videla bolo viac ne úžasne. Bolo to výnimočné. Malé jazierko a pri ňom strom. S červenými listami. ( Media) V živote som nevidela väčšiu krásu. Jedným slovom bolo to výnimočne. „No poď." Zakričal na mňa, až teraz som si všimla, že sedí pri rieke. Sadla som si vedľa neho. „ Chcel by som ti niekoho predstaviť, hlavne sa ho nezľakni." Prikývla som a usmiala som sa. „ No ták Loe, už sa nemusíš schovávať. Vylez. Ja viem, že si tu. " Začal kričať. O chvíľku k nám pribehla Loe. Bola krásna, tak čistá a s modrými očami. Úplne tmavými. Vyzerali ako čierne ale neboli, boli modré. Pomaly sa približovala ku mne ja som však automaticky cúvala. Naháňa mi svojim spôsobom strach. Zrazu som cítila ako som narazila do pevnej hrude. Chytil sa ma za boky. Jeho dotyky mi spôsobovali zimomriavky. „Ona ti neublíži, už dlhšie sa ti chcela ukázať ale ja som to zakázal. Možno pôsobí nebezpečne ale ona sa radá hrá a predvádza, že Loa." Povedal so smiechom. Pomaly som sa k nej priblížila aj ja. Sedela som a ona bola odo mňa asi pol metra. Natiahla som ruku a cítila som jej jemnú srsť. Priblížila sa ku mne a pritúlila sa. Môj strach v tej chvíli zmizol.
