Vlčí dar |Dokončené|

28.Kapitola

Kde to kurnik som. Chcela som sa dotknúť hlavy, ktorá ma moc bolela ale reťaze mi v tom zabránili. Otvorila som oči. Bola som v miestnosti sama. Nohami a ruka pripútaná k stene. Začala som sa mykať ale čím viac som bojovala z reťazami, tým viac sa mi zarývali do kože a neuveriteľne moc to bolelo. Musia byť niečím natreté. Našťastie tú bolo okno takže tu nie je tma.

Dvere sa otvorili a dnu vošli dvaja muži nesúci bezvládne telo nejakého chlapa. Dylan. Preboha. Nechával za sebou krvavú stopu. Hodili ho na zem a tiež pripútali. Bože Dylan. Začala som sa metať a mykať aj cez tú hroznú belosť.

Jeden z tých mužov pristúpil ku mne, stuhla som. Vlepil mi a stena mi dala druhú. Nikdy som nechápala ako sa to dám. Ale odteraz verím všetkému.

Podlomili sa mi kolená a ja som ostala bezvládne visieť na reťaziach.

Kurnik. Ako sa z tadeto dostaneme? Bože. Nemôže byť aspoň chvíľu klud? Nič sa nediať.

Po lícach mi začali stekať slzy. To tak moc bolí. Bože. Celé telo ma pálilo z jedu na reťaziach. Zrazu sa Dylan pohol. ,,Dylan, bože Dylan si poriadku? Ako si sa sem kurnik dostal? Dylan." Kričala som po ňom z nádejou, že ma počuje. Počul. Zdvihol hlavu. ,,Bell. " Moje meno doslova vydýchol. ,,Si v poriadku." Usmial sa. On sa kurnik vážne teraz usmieva? Teraz?

Dvere sa opäť otvorili. Do miestnosti vošli piati muži. ,,Sú to naozaj oni?" Spýtal sa muž s bradou a čiernymi vlasmi. ,,Hej a ak nie skapú. Musíme to predsa vyskúšať. Ale na kom?"

,,Na tom chalanovi. Ta baba sa môže ešte hodiť."

Počúvala som ich rozhovor. Dylan počúval tiež. Jeden chlap v ruke držal palicu zapálil ju. Dych sa mi zrýchlil. Bože nie. Ak mu ubližia........nie oni nemôžu. ,,Nie nechajte hooo....nie prosím." Kričala som metala sa. Nič. Oheň už bol úplne blízko jeho rúk.

Strach a bolesť čo som cítila. Bolo to hrozné. Pocítila som však aj neopísateľnú moc. Opäť som mykla rukami. Reťaze padli na zem. Nerozmýšľala som ako to. Teraz to bolo jedno. Okolo mňa bol všade oheň. Muži sa zľakli. Dylan mal v očiach tiež strach.

Oslobodila som ho z reťaz a bežali sme preč. Nik sa nás nepokúsil zastaviť. Všetci sa nám vyhýbali. Neriešila som to. Chcela som ísť preč.

***

,,Je nebezpečná.....to mi všetci." ,,Aspoň vieme aký mate dar." Oni sa rozprávajú bezo mňa. Mali ma počkať.

Vstúpila som do jedálne a všetci sa otočili mojim smerom. Pozerali na mňa zo strachom. Nepochopením. S úžasom. Babkin pohľad bol však hrejiví ako vždy. Zamierila som si to k nej a sadla si za stôl.

,,Tak o čom je reč?" Moja snaha prelomiť to ticho, ktoré nastalo bola marná. Nik neprehovoril. ,,Povie mi už kurnik niekto čo sa deje?" Vstala som a treskla rukami po stole. V poslednom čase ma vyprovokujú aj maličkosti. Bože čo sa to so mnou deje?

Alex nadskočila. Zľakla sa. Dylan sa postavil, že ma ukľudní. No vzdal to a opäť si sadol. Čo taja?

,,Ok ak mi chcete dačo povedať vravte. Ale mlčíte tu ako keby som bola smrťka." Vrieskala som z plného hrdla.

,,Trhnite si." Zvreskla som a vyšla z miestnosti. Dvere sa otvorili opäť. Niekto šiel za mnou. Už som chcela po ňom nakričať ale keď som sa otočila to som nečakala.