Vlčí dar |Dokončené|

37.kapitola

,,Ale ja ťa nechcem aby si ma nechala ísť...." Rukou si ma pritiahol k sebe čím mi zabránil odísť. ,,Nepamätáš si ma Dylan, možno, že si raz spomenieš ale to nikto nevie. Milujem ťa. " Vytrhla som sa z jeho rúk a odkráčala z jedálne.

Musím nájsť babi niečo so mnou chcela prebrať. Ani neviem ako ale nejak som sa dostala do mojej a Dylanovej starej izby, keďže teraz už asi spolu v izbe nebudeme. Moja zvedavosť ma premohla a tak som teda opatrne nazrela do vnútra. Nezmenilo sa to tu. Len všetky jeho veci boli preč a namiesto nich v strede izby stál môj kufor. Aspoň viem kde budem bývať. 

Pootvorila som dvere  viac a vošla do vnútra. Toľko krásnych spomienok. Jemne sa dotkla látky na posteli a nemohla som inak ako sa neusmiať. Pamätám si ako sme sa šteglili. A obaja smiali ako divý. Dosť zo spomínaním.   Rýchlo som vyšla von a zabuchla za sebou dvere. A konečne šla nájsť babi. 

Tak ako som predpokladala bola vo svojej pracovni. Zaklopala som a opatrne otvorila dvere. Babi sedela na sedačke a milo sa na mňa usmievala asi čakala, že prídem. Ukázala na miesto vedľa seba a ja som zavrela za sebou dvere a neisto si sadla vedľa nej. 

,,Tak čo ste to so mnou chceli prebrať?" Opatrne začnem a pozriem sa jej do očí. No ona sa len zasmeje a pohľad mi opätuje. ,, Nebuď taká nervórna, nemáš byť prečo. Ja som sa len chcela opýtať, že ako sa ti darilo. Predsa len si mala dva živle a tak som sa chcela opýtať či si to zvládla." Po tom ako skončila som sa teda konečne uvolnila myslela som, že načne nejakú nepríjemnú tému. ,,No bolo to zo začiatku ťažké ale všetky začiatky sú ťažké. Ale zvládla som to. A Andrej mi tiež moc pomohol. " ,,Tak to som veru rada, aj som sa troška bála o teba. Oheň je veľmi nebezpečný živel ale ako vidím zvládla si to. A mimochodom zajtra ráno o deviatej sa vidíme vonku na lúke ukážeme si čo sme sa naučili a podelíte sa medzi sebou do dvojíc aby ste sa naučili aj ostatné živle trošku ovládať." ,,Dobre teda nastavím si budík. " Poslednýkrát som sa na ňu usmiala a už už som chcela odísť keď ma zastavili jej slová. ,,To s Dylanom ma mrzí ale neboj určite si spomenie.......časom." Keby som len mala vašu vieru baby. Len som sa otočila a teraz už naozaj poslednýkrát sa usmiala a odišla som preč.

Zvláštne na nikoho som ešte od obeda nenarazila. Kde sú všetci? Nemám náladu to teraz riešiť a tak som sa potichu vybrala do mojej izby.  Doslova som sa hodila na postel a behom chvíľky som zaspala. Ani neviem z čoho som taká unavená.