Začujem zavýjanie niekde v diaľke, v lese. Pozriem sa nad seba, je spln. Rozbehnem sa, bežím za tým zavíjaním. Naskakuje mi husia koža ale bežím ďalej. Zavriem oči. Bežím a cítim sa voľná. Neviazaná, mám pocit, že môžem všetko. Začnem sa smiať a zrý...
Na mojom profile môžte nájsť nový príbeh-V perinách. Je to kratučká short story. Budem rada ak si ju prečítate.
,,Hej....Bell....pšt..som tu, bol to len zlý sen." Utešoval ma šeptom Dylan a v objatí mi hladkal chrbát. Ja som však stále plakala. Nedokázala som prestať.
,,Milujem ťa. Nikdy by som ti neublížil." Pobozkal ma na čelo.
,,Milujem ťa." Povedala som aj ja.
***
,,Tak aké sú to šaty dnes?" Pýtal sa Alex a počula som ako z vreskotom pobehuje po izbe. Ja som si dnes dopriala sprchu ako prvá.
,,Sú krásne." Šepla som. V Zoinej izbe bolo ticho. Všetky sme so zatajeným dychom a ja len v uteráku, sledovali šaty, ktoré Zo vyťahovala z krabíc.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Alex)
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Zoe)
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
( Bell)
***
,,Tie nudné rozhovori z hosťmi ma už naozaj unavujú." Sťažoval sa mi môj Dylanko keď sme šli na chvíľku von na vzduch. ,,Ooo chudáčik môj." Pohladkala som ho po líčku a on si ma pritiahol bližšie. Natiahol sa za pusou, ja som mu však na ústa položila ukazovák. ,,Nie..najskôr si to musíš zaslúžiť." Zasmiala som sa. Milujem hry. On sa ku mne pridal. Kľakol si. ,,Môžem." Vystrel ruku a ja som ju prijala.
Z vnútra bolo počuť živú hudbu a mi sme sa pohybovali v jej rytme. Chytil ma za pás a ja som ho objala okolo krku. Hlavu si položila na jeho hruď a nepočúvala nič iné len jeho bijúce srdce.
,,Pche...to vy ste tí klamári čo si myslia, že sú potomkovia Gahybi? Nieste nič.....nemáte právo ani klamať." Pri nás sa zrazu zjavil nejaký starček, ktorý na nás nepekne vybehol. Skade to kurnik vie?
,,Pane nevieme o čom hovoríte, prosím vráťte sa dovnútra." Dylan ukázal na dvere a ešte mi pošepkal.,,Idem s ním a donesiem pitie." A už zmizol aj stým, čudným pánom dovnútra.
Ak to vedel on kto všetko to môže vedieť tiež? Ja viem, že po nás niekto pôjde. A ak sa rozšíri to, že sme potomkovia Gahybi, bude to moc zlé.
,,Hej ty tam....ako sa voláš?" Z môjho rozmýšľania ma vytrhol hlas. Obzrela som sa a za mnou stáli asi piati chalani iba v teplákoch. Zhlboka som sa nadýchla. Vlci. ,,Čo teba do toho ako sa volám. Nemáš tu čo robiť. Tak si láskavo zober svoje prívesky a vypadni preč." Otočila som sa späť a dúfala, že sa stratia.
,,Oo cica si nejak dovoľuje. Asi nevieš s kým si zahrávaš. Poď sem dolke za nami a vyhoď nás. Alebo sa snáď bojkáš." Ozval sa zas tentokrát posmešne. Preskočila som zábradlie a išla som k nim. ,,No zlatíčko, nie som žiadna cica. A po druhé vypadnite lebo za seba neručím." Posledné slova som už po ňom kričala.
Mávol rukou a dvaja chlapi ma chytili. Začala som sa mykať. Boli ich viac a boli silnejší.,,Oo cica sa už bojí , že?" Berte ju. Rýchlo." Bežali sme preč s pozemku. Moja pretestácia bola úplne k ničomu. Hodili ma do kufra nejakej dodávky. Jeden chalan tam bol so mnou aby na mňa dal pozor. Chudák. Pozeral sa do zeme. Chytila som mu hlavu a streskla som mu ju o zem. Ostal bezvládne ležať na zemi. Teda ako v aute.
A zas tá tupá bolesť hlavy. Musia ma naozaj všetci búchať po hlave..potom bola už len čierna.
Trošku kratšia časť ale dúfam, že sa páči. A ďakujem za všetky tie krásne komentíki, za to, že čítate tento môj príbeh a aj za vote. Ľúbim vás. :) :*
