Vlčí dar |Dokončené|

35.Kapitola

Nedokázala som to. Ja....zastala som zvalila sa na kolená....kričala som.....plakala....ja.....tá bolesť....nedokázala som sa nadýchnuť....moje vnútro bolo ako v plameňoch.....horelo...

Cítila som niekoho za mojim chrbtom...Thomasa a niekde v diaľke sa k nám blížil aj Andrej.... Otočila som sa na Thomasa, ublížene sa na mňa pozeral...rozbehla som sa a on urobil to iste. Pritiahol si ma bližšie a ja som si tvár zaryla do jeho hrude...nechala som slzám voľný priechod...nebolo síl na to ich udržať...

,,Ehm.....prepáčte len Dylan by sa chcel s tebou porozprávať.....ak nie tak to nevadí v pohode.....Bell??" Odtiahla som sa od Thomasa a pozrela na Andreja. Prikývol a šiel späť k chate. Ja s Thomasom som ho mlčky nasledovala.

,,Ak nechceš....." Zastavil ma ešte Thomas. ,,Musím to zvládnuť........aspoň kvôli sebe......" Bez náznaku citov som odpovedala a opäť vošla do miestnosti kde sedel Dylan. Pozeral sa priamo na mňa no ja som mu pohľad opätovať nedokázala...

Sadla som si oproti nemu. Pozrela som sa mu do očí...,,Čo si chcel?" 

,,Bell...ja viem, že som ťa miloval....Thomas mi to povedal....ja si to však nepamätám...nepamätám si ani naše spomienky....viem len, že si sa mi páčila no ty si ma využila....odkopla si ma ako handru.....ako si mohla? Hmm ako? Nebol som ti dosť dobrý?..." Posledné otázky kričal. Postavil sa a dlaňami treskol po stolíku po ktorom sa akoby rozlial ľad. Nechápavo som sa mu pozrela do očí. ,, Dylan ja viem, že tam niekde vnútri si ty, to staré ja čo si na mňa pamätá, a ja budem bojovať...či chceš alebo nie..." Dotkla som sa jeho líca, odtiahol sa akoby som mala nejakú chorobu čo by ho mohla zabiť. ,,Ja som neskončil ..." Skríkol ešte hlasnejšie keď som sa postavila. ,,Ja ale áno..." Odišla som. Musím bojovať, on by za mňa bojoval....viem to.

***

,,Tri dni a prídem si po teba...." A už ma len objal a nasadol za Dylanom do auta. Škoda, že musia hneď odísť...

***

,,Andrej....spíš?" Spýtala som sa šeptom a vošla do jeho spálne. Posadil sa na posteli a spýtavo sa na mňa pozrel. ,,Ako vidím asi nie.." Zasmiala som sa. ,,Smiem?" Ukázala som na posteľ a on s úsmevom potľapkal vedľa seba. Sadla som si k nemu. ,,Nechcem byť sama...." Odôvodnila som keď sa na mňa stále zarazene pozeral....Prikývol..,,Aha..." ,,Dnes sme tu poslednú noc...bude mi to tu chýbať..." Pozrela som na Andreja a on ma objal jednou rukou okolo pásu. ,,Aj mne..." Smutne sa usmial. Okolo nás začali sa mihať drobné ohníky akoby lietali neviditeľné sviečky u ktorých vidíš len ten plamienok. Z iskričkami v očiach som sledovala svoje dielo. Pľamieniky jeden po druhom zhasínali a objavovali sa na inom mieste. Pozrela som sa na Andreja a ten to s rozžiarenými očami sledoval. Zrazu všetky z hasli a z miest na ktorých svietili na zem padli biele lupene. Keď dopadol aj posledný v izbe začal fúkať vánok. Len taký jemný no stačil na to aby sa lupene dvihli. Točili sa okolo nás až nakoniec zmizli úplne...

A zas tu máme kratšiu časť ale nejak sa nedokážem dostať do písania...a nútiť samú seba je o nič....lebo to budem robiť z nechuťou a to nechcem...hádam niekoho aj takáto kratšia časť potešila..:) :) Ľúbim vás..