Vlčí dar |Dokončené|

38.kapitola

Asi o pol noci som sa zobudila. V dome stále ani duše nebolo. Pobehala som všetky izby. Nakoniec som vošla do pracovne babi. Vedela som, že bez jej dovolenia tam nesmiem vojsť ale musela som. Bála som sa. Opatrne som otvorila dvere. Na jej stole bol papierik. Niečo sa stalo. Museli sme súrne odísť. Pondelok asi o 2 ráno pre teba príde Dylan. Kedy stihla odísť?? Tá babka je naozaj zvláštna. 

Mám ešte dve hodiny. Zbehla som do obývačky a rozložila si veci na maľovanie. Od vtedy čo sme sa sem vrátili som ešte nemaľovala. Síce je to len pár dní ale aj tak. Na stojan som položila plátno. Opatrne namočila štetec do vytlačenej farby a jemne ním prešla po plátne. Zavrela som oči. Keď som ich otvorila. Videla som inak. Milujem ten pohľad vĺčimi očami. Tak moc som bola zahĺbená do maľovania, že som si ani neuvedomila koľko je hodín. 

Počula som za sebou dýchanie nejakej osoby. Otočila som sa. Stál tam a hipnotizovane hľadel na mňa. Potriasla som hlavou a už som videla normálne ako človek. ,,Ideme?" Prerušila som ticho medzi nami a prešla okolo neho na chodbu. Obraz som nechala tam. Bol hotový stačilo už len aby uschol. Mlčky prišiel za mnou na chodbu a spolu sme opustili dom. Mierili sme k čiernemu autu zaparkovanému ako inak než pred domom. Dylan mi otvoril dvere ako praví džentlmen. A ja som si sadla na sedadlo spolujazdca. Keď vošiel aj on naštartoval a vyrazili sme. 

Keď sme opúšťali mesto, neďaleko ktorého bol dom v ktorom dočasne žijeme už som nevydržala a musela som sa opýtať. ,,Kde sú všetci? A kde ideme? Ako sa tam rýchlo za vami dostala babi? A na čo tam ideme?" Chrlila som na neho otázky jednu za druhou. Len sa zasmial. 

,,Bell pokoj. Pekne postupne, dobre?" Opýtal sa ešte stále s úsmevom na perách a ja som mlčky prikývla. ,,Takže sú v kanade. Čo znamená, že cesta tam bude veľmi dlhá. No a ideme prekvapivo za nimi." Na chvíľku prestal z rozprávaním a zasial sa. Ja som sa musela zasmiať tiež. Mal tak nákazliví smiech. ,, Babi fúú to neviem ako by som ti vysvetlil lebo to sám neviem. Viem len to, že ona neni vlk ako ostatný vlci. A tiež nie je ako mi. Ona je jednou zo skupiny vlkov, ktorý sa vraj nazývajú ombres. Čo je po francúzsky- tiene. Ale viac o tom nevie. Tiež dúfam, že sa to dozviem. A dôvod prečo tam ideme je to, že po prvé mám taký pocit, ja aj ostatný, že sú tam naši vlci. Že je tam Loe...  A po druhé vraj sa tam stalo niečo hrozné. Teraz by si si však mala pospať zajtra o tretej nám letí z Paríža lietadlo." 

Naozaj som bola dosť unavená. No myšlienky mi vírili v hlave čo mi zabraňovalo zaspať. Až sa mi to nakoniec podarilo...