Kráčal som ulicami nočného Londýna a pozoroval lampy, akoby som sa chcel ubezpečiť, že ani jedna nezhasne. Pozoroval som okná, v ktorých sa svietilo, a sem tam sa v nich mihla postava akejsi mne neznámej osoby. Aspoň z časti ma upokojoval fakt, že ak by ma niekto napadol a ja by som skríkol, niečo by ľudia v okolí zachytili.
Moje vlastné kroky mi vytvárali zimomriavky po celom tele. Keďže sa ako jediné spolu s mojim dychom ozývali temnými uličkami, ktorými som prechádzal.
Už od mala som sa bál tmy, keďže ma rodičia strašili zlými obludami spod mojej postele. A teraz, keď som sa konečne odsťahoval, mám pocit, akoby sa tie strašidlá premiestnili spod mojej postele do mojej hlavy a nasledovali každý môj krok v tieňoch samotných budov a lámp.
Práve som prechádzal tmavou uličkou, v ktorej niet ani jediného mestského osvetlenia, keď v tom ma oslnilo svetlo. Svetlo lampy, ktorá tam ani nie pred malou chvíľou nestála. Však v tomto momente tam bola a aj s hosťom, ktorého silueta sa črtala v žiare pouličnej lampy.
,,H-hej, ty!" skríkol som po človeku, ktorý si ma prezeral tak isto, ako aj ja jeho. Hoci stál pod svetlom, tieň mu jasne zastrel tvár. Jediné, čo som si mohol všimnúť, boli dlhé kučeravé vlasy hnedej farby a zelené smaragdy namiesto očí, ktoré žiarlili nočnou tmou.
Chcel som na dotyčného opäť zakričať. To sa mi už však nepodarilo, keďže lampa zhasla a mnou prešiel mne tak známy pocit strachu. Opäť som stál v tmavej uličke, ktorú ožarovalo len slabé mesačné svetlo a môj mobil, ktorý som urýchlene vytiahol z vačku.
Svetlo z telefónu sa odrážalo od stien a osvetľovalo aspoň menší kúsok tmavej uličky, v ktorej som donedávna nebol sám. Vystrašene som hýbal elektronickým zariadením zo strany na stranu v snahe osvetliť osobu, ktorá stála pod lampou.
Však malo to jeden háčik, a to ten, že v okamihu ako som svetlo z mobilu namieril na lampu, ona tam nestála a ani zeleno-oká postava, ktorej oči ma budú strašiť niekoľko ďalších dní i nocí.
,,J-je tu niekto?" zašepkal som a začal cúvať dozadu, aby som tak mal aspoň nejaký záchytný bod, a to stenu, ktorej studený povrch som za krátky okamžik mal možnosť pocítiť pod mojou roztrasenou rukou. Neisto som sa dotýkal bruškami prstov tehál, a to až do momentu, kým som sa nerozhodol o ňu oprieť celým svojím telom.
Stena bola pevná, čiže mi dala možnosť skĺznuť po jej studenom povrchu a usadiť sa tak na zemi, ktorá nebola tiež práve najčistejšia. Skrz prítmie vôkol mňa som mohol vidieť ohorky z cigariet, ale aj kúsky papierikov, či žuvačky.
Hlavu som si sklopil do lona a zhlboka sa nadýchol, aby som si dodal aspoň kúsok odvahy a vyšiel tak z temnej uličky, do ktorej som sa to čisto omylom dostal. Jediné, čo mi na tomto všetkom nesedelo bolo však to, že cestu domov by som našiel aj poslepiačky. A som si viac ako istý, že ani ako hluchonemý slepec by som nezašiel na miesto ako je toto.
Niečo ma sem však ťahalo. Cítil som to, a to aj teraz, keď som sedel na zemi a snažil sa nadýchnuť. Nádych a výdych. Opakoval som si neustále dokola.
,,Postav sa!" ozval sa uličkou chrapľavý hlas, načo som hlavu automaticky zdvihol, vystrašene pozorujúc okolie. Cez tmu som toho veľa nevidel. Dokonca, aj keď som zasvietil mobilom na miesto z kadiaľ sa hlas ozýval, nikoho a ani nič som nevidel.
Telefónom som šibrinkoval zo strany na stranu v snahe zachytiť postavu človeka, ktorý mi to povedal. Však neúspešne, a to až do momentu, kedy som sa podľa slov neznámeho postavil. Vystrašene som sa otočil okolo svojej osi v snahe zachytiť čokoľvek. Zvuk, obraz alebo vôňu dotyčného.
Stál som tvárou v tvár stene, keď v tom som pocítil na svojom chrbte niečí dotyk a následné strčenie smerom k budove. Ruky som automaticky natiahol pred seba, aby som tak zabránil tvrdému nárazu, čo sa mi však nepodarilo, a ja som o chvíľu na to už bol nalepený na chladnom povrchu.
,,Dobre a teraz odtiaľto vypadneme," zašepkal mi chrapľavý hlas do ucha, načo som sa celý roztriasol. S rukou, v ktorej som stále zvieral mobil, som sa posnažil útočníka udrieť. Ibaže, nedarilo sa. Namiesto toho som si týmto činom vyslúžil len pohŕdavé zasmiatie.
,,Ach, vy smrteľníci. Všetci ste rovnakí," odvetil a svojimi mohutnými rukami ma chytil pod kolenami, aby si ma mohol vyhodiť na plecia. Chcel som kričať, no akási sila držala moje pery pri sebe, zabraňujúc mi tak, aby som čokoľvek povedal či zakričal.
Visel som cez plece neznámeho a snažil sa z neho zliezť. Ibaže, po troch bezúspešných pokusoch som pocítil paralyzujúci pocit, ktorý sa šíril od členkov a postupoval stále vyššie. Pomaly ale isto som si prestával cítiť nohy a napokon už aj ramená, po ktorých nasledoval krk a spolu s ním aj viečka. Tie sa mi nakoniec aj samé od seba zavreli.
,,Pospi si Louis. Veľa toho už nenaspíš," zasmial sa muž, ktorého ruky ma niesli kamsi preč. Kamsi, kde som to nepoznal, no niečo mi hovorilo, že to ani spoznať nechcem.
Kiežby som v ten večer počúval moju mamu a do žiadnej práce nešiel.------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ahojte, 👋
tento nápad mám už dlhšie, však neustále som v ňom niečo menilo a napokon sa mi v ňom podarilo vytvoriť nove strašidlo. (Nie, žiaden upír ani vlkolak) 😏😄✋😉
Dúfam, že sa páči a budem rada, za každá odozvu. 😘
Vote&Comment&Opinion 🌟💬
Curly ✍
YOU ARE READING
In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓
Fanfiction!PREBIEHA KOREKCIA! ,,Čoho sa bojíš, Louis?" Ozýval sa jeho chrapľavý hlas izbou, zatiaľ čo sa mi on sám pohrával s pramienkom vlasov medzi prstami. ,,J-ja..." Zakoktal som sa. Na moje šťastie ma však dotyčný prerušil. ,,Bojíš sa mňa?" Opýtal sa a n...