In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 25

,,Nie, Louis!" Zavrčal a v okamihu, ako sa začal ozývať miestnosťou zvuk tlapiek dopadajúcich na žulové dlaždice sa chcel otočiť. Nemohol som ho nechať odísť a tak som ho chytil za rameno a otočil si ho svojim smerom.

,,Pusť m-" Nedokončil, keďže som sa v postavil na špičky a dravo sa prisal na jeho popraskané pery.

Chvíľu sme obaja nereagovali, len tak stáli a snažili sa predýchať to čo som práve spravil, s perami neustále spojenými. Bola to len taká malá detská pusinka, ktorú som chcel prehĺbiť do pravého bozku, však Harry ma odtiahol skôr, ako som to stihol.

,,Louis, počkaj ja-" Sústredene som sledoval jeho pery, ako sa pohybuje ich kontúra pri každom jednom slove, až som napokon prestal vnímať význam jednotlivých slov. Harryho pery sa v okamžiku zrovnali do jednej línie, čím ma tak opäť vrátili do reality.

,,Počúval si ma?!" Zavrčal na mňa a o krok ustúpil, čo som si nenechal páčiť a spolu s ním som aj ja urobil krok ku stene, o ktorú sme sa napokon s Harrym opreli.

,,Nie a nezaujíma ma to." Vydýchol som, bez jediného rozmyslenia a opäť sa vrhol na jeho pery. Presne na tie, ktoré chutili po pomaranči, akoby si ich ním potieral, aby som mal nad čím slastne privierať oči.

Studené vankúšiky diabla, na tých mojich mi vkrádali do mysle niekoľko scenárov, čo by sa s nimi len dalo robiť. Nevedomky som svojimi perami pohol a následne aj vzdychol, aby som tak kučeravca predo mnou povzbudil k prevzatiu vedenia.

Čo sa mi napokon aj podarilo a on sa ku mne sklonil tak, že som mohol dopadnúť na celé chodidlá. Svojimi perami sa začal pomaly, ale isto pohybovať proti tým mojim, nač som mu vzdychol do úst a dal mu tak prístup do mojej ústnej dutiny.

V okamihu ako sa tak stalo sa Harry celý bez seba odtiahol. Svojimi dlhými pažami ma chytil za ramena, aby sa tak uistil, že ho opäť nepreruším, pozorujúc ma so strachom v očiach.

,,Louis, musíš ísť jasné?" Jeho hlas bol tvrdší, ako pred tým nač som smutne pokrútil hlavou a následnej ju aj zvesil k svojim topánkam.

,,Chcem tu byť s tebou." Zašepkal som zlomene a po dlhšej odmlke, ktorá medzi nami nastala som zodvihol hlavu, aby som si tak všimol Harryho s otvorenými ústami. Pozoroval ma, akoby som bol svätým obrázkom až do okamihu, kedy som sa pomaly ale opatrne nenatiahol bližšie k nemu a nezistil, že ruky aspoň trochu povolil. Čo značilo jediné a že mám možnosť opäť prilepiť svoje pery na tie jeho, ktoré pre mňa práve predstavovali drogu.

Bolo to, akoby som bez nich nevedel žiť. Akoby mi bez nich mal môj život upadnúť do depresie. Akoby som potreboval túto drogu s príchuťou pomaranču, pre svoju samostatnú existenciu.

Bez ďalších slov som sa natiahol k nemu, neočakávajúc jeho reakciu, ktorá prišla keď som bol ani nie milimeter či dva od jeho pier. Harry ma totiž rukami rýchlo popadol za boky a mrskol mnou o stenu, znemožňujúc mi tak akýkoľvek pohyb. Nebral som ohľad na tú bolesť, jediné čo bolo teraz podstatné bolo to, že svoj krk natiahol mojim smerom a opätovne tak spojil naše pery.

,,Musíš. Ísť." Povedal pomedzi bozky, nač som otvoril jedno zo svojich očí a prezrel si okolie, ktorého veľkú časť zaberal už veľký trojhlavý pes. Zakňučal som mu do bozku a využil príležitosti nádychu, aby som mu mal možnosť odpovedať.

,,Prečo?" Zachrapčal som a bez odpovedi sa opäť natisol k Harrymu bližšie tak, aby som sa mohol rukami dotknúť jeho kučier, za ktoré som následne aj zatiahol.

,,Nemôžem dovoliť, aby mi ťa zobral. Nemôžem dovoliť, aby z teba urobil len panáčika v jeho armáde." Šepkal mi do tváre, keď sa odo mňa odtiahol svojimi perami, však telom zostával stále natisnutý na to moje.

Doslova som cítil, ako jeho srdce bilo. Pre svoje vlastné ukľudnenie som svojim prsto začal vyklopkávať rytmus, ktorý vydávalo na Harryho rameno. Bum-bum, bum-bum...

,,Ale ja si nemôžem dovoliť žiť bez teba." Namietol som a ukazováčikom prstu som mu pozdvihol hlavu, tak aby sa mi svojimi zelenými očkami mohol pozerať do tých mojich.

,,Teraz už nie." Upresnil som a natiahol sa ku nemu opäť, aby som mu mohol venovať bozk. Prekvapivo sa neodtiahol, ale v okamihu ako som začal svojimi perami pohybovať proti tým jeho, zistil som, že nespolupracuje. Len tam tak stál, stískajúc moje boky a mrmlúc si čosi cez zavreté ústa.

Smutne som sa od neho odtiahol, pozorujúc ako si povzdychol a jednou zo svojich rúk si prešiel skrz vlasy.

,,Neuľahčuješ mi to Louis. Musíme využiť príležitosti, že si Pavora predvolali pred radu najvyšších. Louis bude to takto lepšie." Zamrnčal a chcel sa mi otočiť, čo som samozrejme nedovolil a pritiahol si ho opäť k sebe.

,,Určite sa to dá aj inak." Šepol som sklamane, nač Harry len pokrútil hlavou a pozrel sa na kerberosa, ktorého jedna z hláv nás uprene pozorovala. Rukou mu naznačil, že má ešte počká, nač si pes odfrkol a otočil sa nám chrbtom, odchádzajúc kamsi.

,,Nemohol by si aj ty zájsť za radou najvyšších?" Snažil som sa nájsť rozumné riešenie, na čo sa Harry trochu pousmial a mykol ramenami.

,,Som len človek Louis. Oni sú bohovia, nedovolia mi to." Osvetlil mi to a pre tentokrát sa už úspešne vykrútil z môjho zovretia. V okamihu, ako som už necítil jeho prítomnosť pri mne, som sa oprel o stenu a naplno sa rozplakal.

Harry si toho očividne všimol, keďže sa ihneď ku mne rozbehol a v snahe ma utíšiť, ma začal hladiť po chrbte.

,,Vyskúšam to, dobre?" Skúsil Harry, čím upútal moju pozornosť. S menším úsmevom na perách som pozdvihol hlavu k tej jeho.

,,Sľubuješ?" Vzlykol som a ruky omotal okolo jeho tela, tiahnuc si ho do objatia. Harry sa potichu zasmial a jednou z rúk ma pohladil po vlasoch.

,,Sľubujem, ale teraz už budeš musieť ísť. Po Gladiovi, ti budem posielať správy, ak by sa niečo zmenilo." Zavrnel mi do uška, keď sa otočil mne chrbtom a naposledy zapískal na svojho psa. Bez ďalších slov mu pokynul, aby si ľahol, čo pes aj urobil a Harry ma tak mohol vysadiť na jeho chrbát.

,,Drž sa." Zašepkal. A to bolo posledné, čo som začul pred tým ako sa pes rozbehol preč. Preč od izby, kde sa to všetko začalo. Preč od človeka, ktorý môj strach premenil na lásku. Lásku k nemu samotnému.

K Harrymu.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

uuuuuuhhh, neviem prečo, ale toto sa mi akosi vôbec nechcelo písať. Po prvé som bola strašne unavená, keďže ma nemenovaná osoba, zdržala do piatej.

Po druhé, neviem písať takéto dramatické scénky, čiže sorry.

Dúfam, že sa kapitola páčila a opäť ta známa veta- ak sa to tak dá nazvať.

Vote&Comment&Opinion

Curly

BTW: som jediná, ktorá tak fičí na pesničkách Jamesa Arthura?