In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 3

Pobavene sa usmieval a aj naďalej držal klobúk tak, aby sa onen tvor mohol dostať von. Zhlboka som sa nadýchol a privrel oči, do ktorých sa mi v návale strachu nahrnuli slzy. Jemne som nakrčil svoje obočie, keď sa stvorenie posunulo o čosi vyššie. Až sa napokon dostalo na moje zápästie.

Opätovne sa z môjho hrdla dral výkrik. Radšej som sa hrubo zahryzol do svojej spodnej pery a zabránil tak kvílivému zvuku, aby sa dostal na zemský povrch. Svoj pohľad som radšej rýchlo premiestnil z pavúka na muža. Vďaka tomu som si všimol, že jeho zelené oči, ktoré ma doteraz pobavene sledovali, sa do mňa zabodli, akoby čakali inú reakciu.

Chcel som celé toto utrpenie predýchať. No v okamihu, ako sa tvor opätovne posunul o kúsok vyššie na mojom predlaktí, neovládol som sa a zapišťal.
Hneď po mojom výkriku som otvoril oči a všimol si obrovského pavúka. Jeho chlpaté nohy sa mi otierali o pokožku, na ktorej už ako inak panovali zimomriavky.

Obočie som trochu nakrčil. Chcel som niečo povedať, keď v tom sa nad mojím výrazom kučeravec škodoradostne zasmial. Ibaže sa nesmial dlho. Prerušili ho totižto pavúkove nohy na mojom lakti, ktoré ma donútili zas a zaraz zakričať.
Zrak som okamžite premiestnil na chlpaté stvorenie pobehujúce teraz už po mojom ramene.

,,D-daj to dole, p-prosím," zašepkal som zúfalo odťahujúc hlavu na stranu tak, aby pavúk nemal šancu dostať sa mi na tvár. Odpoveď sa mi však nedostala. V tom momente som hlavu rýchlo otočil na miesto, kde ešte pred pár sekundami stál muž s kučeravými vlasmi.

Ten tam však pre tentokrát nebol, čo značilo, že som v miestnosti ostal sám. Teda ak nerátam pavúka, ktorého nohy sa mi otierali o pokožku na krku. Napokon sa jedna z jeho ôsmych chlpatých končatín ocitla na mojom líci a za ňou ďalšia a ďalšia.

Ruku, ktorú mi nechal kučeravec voľnú, som okamžite premiestnil ku môjmu lícu a chcel ňou pavúka zhodiť. Ibaže ma prerušil chrapľavý hlas odrážajúc sa od stien miestnosti.

,,To by som nerobil. Uhryzne ťa," oznámil mi hlas muža, ktorý ešte pred chvíľou stál na druhej strane postele. Nechápavo som svoju roztrasenú ruku zložil naspäť a zhlboka sa nadýchol. Keď v tom sa mi pavúk dostal celým svojim telom na líce.

,,Je to Atrax Robustu. Napáda ľudí často, čiže mu nerobí problém vyskúšať svoje inštinkty v praxi," povedal hlbokým hlasom a premiestnil sa ku kovovej konštrukcii. O tú sa následne oprel pozorujúc ma spolu so stvorením na mojom líci.

,,Jeho jed obsahuje neurotoxíny a bez podania antiséra sa uhryznutie môže končiť smrťou. Ale to iba v prípade, keď sa protilátka nepodá napadnutému do dvadsaťštyri hodín. Odkedy antisérum existuje, žiaden fatálny prípad po útoku Atraxa nezaznamenali, však poviem ti tajomstvo..." uškrnul sa a nahol sa ku môjmu uchu na druhej strane mojej hlavy tak, aby sa vyhol nebezpečnému pavúkovi na mojom líci.

,,Ja to antisérum nemám," uchechtol sa a vyplazil jazyk, aby mohol olízať moje ucho. Mojím telom v okamihu prešla triaška, čo som radšej zviedol na pavúka lezúceho mi do vlasov.

,,A predsa, nechceme aby ťa zabil tvoj primitívny strach, že?" zasmial sa a odtiahol sa odo mňa. Nespokojne som zakňučal a s tichým "prosím", ktoré mi vyšlo z pier, som kŕčovito zavrel oči.

,,Prosím," zašepkal som druhýkrát. Vtedy som totižto pocítil, ako sa začínam triasť čím ďalej, tým viac. Trochu som pootvoril oči a všimol si, že muž sa mi naposledy zasmial do ucha pred tým, ako prešiel okolo postele k stolíku. Na ten si následne aj sadol pozorujúc ma.

,,P-prosím, daj to dole!" zakvičal som narážajúc na pavúka na mojom líci.

,,Čo za to?" nadvihol obočie a mykol rukou, akoby som mu nemal možnosť dať to, čo on práve chce.

,,Hocičo," zašepkal som zlomene. Celým telom mi prebehli zimomriavky, akonáhle sa pavúk dostal k mojím ústam a pomocou svojich dlhých nožičiek sa ich snažil otvoriť.

Vyplašene som sa pozrel na muža, ktorý vlastné oči slastne privrel. Čakal som, dokým svoje zelené smaragdy otvorí a konečne ma stvorenia zbaví, to sa však nedialo.

Pery som nasilu držal pri sebe a v duchu sa modlil snáď ku všetkým bohom, ktorí existujú. A to len preto, aby ma pavúka na mojich perách zbavili.

,,To by stačilo!" okríkol to chlpaté stvorenie kučeravec, keď v tom sa pavúk z ničoho nič vyzdvihol asi tak do tridsaťcentimetrovej výšky nad mojou hlavou. A to bez akejkoľvek pomoci mne stále neznámeho muža. Ten osemnohý tvor sa mi jeho dlhými chlpatými nohami ošíval nad hlavou, čím vytváral patričný tieň mne na čele.

Pohľad som napokon odtrhol od zvieraťa a pozrel sa na muža, ktorý bol ešte stále pri stole. Vyzeral presne tak isto pokojne ako pred tým. Až na ten rozdiel, že jeho pravá ruka bola teraz vo vzduchu v úrovni pavúka. Zmätene a najmä vystrašene som pozoroval chlapa so zelenými očami, ako si druhou rukou prešiel skrz dlhé vlasy prezerajúc si malé, ale za to nebezpečné stvorenie.

Trochu svojou pravou rukou pokrútil, načo som zaregistroval, že pavúk nad mojou hlavou taktiež zopakoval pohyb mužovej ruky.

,,To ak-" otvoril som ústa dokorán, tikajúc pohľadom z kučeravca na pavúka.

,,Budeš dobrý chlapec?" prerušil ma. Jedným rýchlym pohybom sa postavil na svoje dlhé nohy a podišiel bližšie k posteli. Nedokázal som na jeho otázku odpoveď a tak som aj naďalej bol ticho, neschopný slova.

,,Odpovedaj! Inak toho pavúka nechám, nech pokračuje v tom, čo plánoval," zavrčal, krčiac obočie k sebe. Iba som rýchlo súhlasne prikývol a privrel oči. Dúfal som, že ho naozaj dá preč a nenechá, aby mi nedajbože preliezol skrz ústa a usadil sa mi kdesi v žalúdku. Dobre. Možno preháňam, ale skúste byť v koži človeka s arachnofóbiou a k tomu na mojom mieste.

,,No vidíš, že to ide," zasmial sa môj únosca. Vďaka jeho zvonivému smiechu som sa prinútil otvoriť oči. Ani neviem ako a stal som sa svedkom toho, ako mykol svojou pravou rukou kamsi ku železnému kolesu. Spolu s rukou tam letel už aj pavúk. Ibaže v okamihu, ako to chlpaté stvorenie dopadlo na dlážku, ozvalo sa akési bolestné zakvílenie. Nevedel som, čo to je. Ale znelo to akoby ten tvor doslova umieral.

,,Som rád, že sme sa dohodli," zašepkal chalan s obrovským úsmevom, ktorého kučery ma v tomto okamihu šteklili na brade. Svoj pohľad som neisto presmeroval do jeho očí. Tie si ma prezerali s odporom ale i šťastím zároveň. Nevyznal som sa v nich. Boli plné toľkých pocitov. A ja, ako to obyčajný smrteľník, som nedokázal rozlíšiť, ktorý pocit je ktorý. Nevedel som, či je to dobré alebo zlé, keď som sa aj naďalej neúspešne pokúšal o rozšifrovanie kódu zvaného kučeravcové oči. Bolo to zaujímavé a istým spôsobom i nepochopiteľné. Nikdy som nemal rád hlavolamy. Ibaže teraz som mal pocit, akoby sa jeho oči stali mojou vlastnou Rubikovou kockou.

,,Odteraz ma budeš počúvať, jasné?" odsekol nekompromisne a svojou rukou opäť zašiel k mojej sánke, ktorú stisol. Bolestivo som zakňučal a prikývol.

,,Áno, pane." 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

momentálne je jedna hodina ráno, kedy robím posledné úpravy na tejto kapitole.

Akurát som sa vrátila s ožratým otcom z filmového večera, čo znamená, že ďalší týždeň nikomu nedám pokoj s filmom V ZAJATÍ DÉMONOV 2!

Každopádne, dúfam, že sa kapitola páčila

Vote&Comment&Opinion

Curly

Bojí sa tu niekto pavúkov?😁😇